V edícii Váhy vyšiel už štvrtý portrét slovenského spisovateľa, tentoraz Dušana Mitanu (Tomáš Horváth: Dušan Mitana, Kalligram, Bratislava). Táto edičná „dielňa“ poskytuje priestor hlavne mladším kritikom, ktorí takto môžu realizovať v monografických prácach svoje schopnosti pri čítaní jednotlivých diel slovenskej literatúry i syntetizovaní svojich poznatkov.
Keby sme začali čítať Horváthovu knihu od konca, napríklad od Kalendária, povieme si, že ide asi o nejaké groteskné vykreslenie Mitanu. Horváth totiž uvádza Kalendárium týmto údajom: „4026 pred n. l. – stvorenie Adama; 2 n. l. sa narodil Ján Krstiteľ a Ježiš; 1946 n. l. – 9. 12. sa narodil v Moravskom Lieskovom Dušan Mitana.“ A tak ďalej, presné dáta, podrobné životopisné a bibliografické fakty, podávané so štipkou humoru.
Nie je to však groteska, ale striktne odborná analýza Mitanovej prozaickej a básnickej tvorby. Horváth je síce sám prozaik a dramatik a groteska nie je jeho knihám cudzia, no tu sa prejavil ako prísny vedec, zavše až suchopárny, ktorému záleží hlavne na pregnantnom pomenovaní spisovateľových špecifík. Prísnym okom sa pozrel na svojho staršieho kolegu a rozoberá knihu za knihou autora, pokladaného raz za čudáka, inokedy za provokatéra. V každom prípade však za spisovateľa, ktorý do našej literatúry vniesol neobyčajný pohyb a už roky stojí v hodnotovej hierarchii na nezanedbateľnej priečke.
Horváth nevníma Mitanovo dielo len na pozadí domácej literatúry, ale s veľkým rozhľadom ho zaraďuje k trendom svetovej prózy (Camus, Robbe-Grillet, aby som spomenul aspoň dve mená). Monografista je tiež dobre školený aj vo svetovej literárnej vede, jeho kritériá nie sú teda zápecnícke a mitanovský materiál, na ktorom ich uplatňuje, je pre ne ako stvorený.
Mitana je podľa neho dobrým konštruktérom „heterogénnych aj paraliterárnych žánrov, ktorý sa vzdáva klasickej epiky, rád zauzľuje, stajomňuje, mystifikuje a absurdizuje, ale neuniká celkom zo svojej doby, ktorej poskytuje možnosť, aby sa v jeho textoch našla. Horváthova analytická metóda sa pohybuje od funkčného vyrozprávania dejovej osnovy až po detailizovaný, priam pinzetovo-skalpelový rozbor jednotlivých zložiek textu.
Monografista si napriek svojej odosobnenej vedeckosti, ktorá mu nedovoľuje esejistické uvoľnenie, dokázal niekde aj zašpásovať, keď napríklad v prípade Mitanovej prózy Návrat Krista, ktorá vyšla už po zadaní Horváthovho textu do tlače, tvrdí, že by túto objemnú knihu nikdy z vlastnej vôle nečítal, čo je viac než príznačné, lebo Mitanov bachant nepatrí skutočne medzi príjemnú lektúru. Začiatok Horváthovho Kalendária, citovaný na začiatku, je vlastne neskrývanou persiflážou „konverzie“ Dušana Mitanu na Krista (to je priezvisko jeho manželky za slobodna) Mitanu, a Mitanu-prozaika na Mitanu-religionistu.
