Sudcovia sa snažia robiť osvetu a pojednávajú takéto prípady priamo v útvaroch. Aj tak to veľmi nepomáha.
Krátko po odsúdení vojaka, ktorý sa pri čistení guľometu hral s pásom s nábojom a stláčal spúšť, sa v tom istom útvare strieľalo aj o mesiac neskôr.
Väčšinou ide o neopatrnosť, respektíve tragicky sa končiacu hlúposť.
Ozve sa iba výstrel ako v prípade vojaka zo Slovenskej Ľupče, ktorý zasiahol svojho kolegu pri výmene stráží zo samopalu do brucha.
Miro sa aj napriek povelu, aby štandardne podľa predpisu vybil samopal, rozhodol inak. Pršalo. Cestou na strážnicu natiahol záver, vybral zásobník, odistil samopal… Keď jeho priateľ otvoril, dal ranu istoty. Tá preletela cez brucho a vyšla vojakovi chrbtom. „Strelec“ dostal 18 mesiacov podmienečne.
Problémom armády sú aj deravé, nesplniteľné predpisy. Do strážnej služby, napríklad muničného skladu s ostrými nábojmi podľa Základného poriadku nesmie ísť vojak, ktorý sa dopustil trestného činu. Velitelia jednotiek nemajú právo žiadať výpis z registra trestov. Veliteľ môže rozhodovať aj na základe psychickej spôsobilosti zverenca, vyšetrenia sú však často len formálne. Po čine to dokazujú súdne posudky psychológov a psychiatrov.
Z času na čas dochádza aj k vyrovnávaniu si účtov. Strelci sa potom snažia úmysel kamuflovať a hrajú to na náhodu, naťahovačky o zbraň, zlú manipuláciu alebo o omyl.
Takto sa to udialo aj na slovensko-maďarskej hranici. Marek vošiel do strážnej búdky a pravdepodobne driemajúceho Petra chladnokrvne strelil do hlavy. Neskôr sa snažil súd presvedčiť, že o pištoľ s Petrom zápasil. Za vraždu dostal desať a pol roka.
