FOTO - ARCHÍV
Pochádzal z dobrej rodiny, ako dvadsaťročný prvýkrát viedol Českú filharmóniu, spoluzakladal renomovaný festival Pražská jar, výrazne sa ako hudobník presadil aj v zahraničí. Život Rafaela Kubelíka charakterizujú rovnako umelecké úspechy, ako aj morálna sila jeho osobnosti. Radšej opustil rodnú krajinu, ako by mal slúžiť nedemokratickému režimu, no všemožne sa snažil pomáhať postihovaným jednotlivcom doma i protikomunistickému odboju. Jedna z kľúčových postáv českej hudby 20. storočia prišla na svet pred deväťdesiatimi rokmi, 29. júna 1914.
"Svojím zjavom stelesňoval na pódiu trochu archaizujúci prototyp romantického umelca. A pri dramatických orchestrálnych vrcholoch dával svojmu biblickému menu adekvátnu podobu rozhorčeného archanjela z veľkých pláten či stropných alegórií barokových majstrov," tak veľkého dirigenta videl O. F. Korte.
Hoci v jeho životopise stojí pri mieste narodenia Býchory, okres Kolín, nedajte sa pomýliť. Ako napovedá aj celé jeho meno, Rafael Jeroným Kubelík, nebol synom prostého dedinčana, ale slávneho husľového virtuóza a keďže matka bola z maďarského šľachtického rodu, vyrastal priamo na zámku, ktorý bol jedným z rodinných sídiel.
Otec Jan rýchlo zistil, že jeho dcéry sú síce hudobne nadané, ale Rafael je skutočne talentovaný, a začal sa mu venovať. Nechával ho počúvať, ako cvičí, a okrem jedinečných praktických rád mu dal aj solídne teoretické základy. Niet divu, že s takouto prípravou sa stal bez problémov študentom konzervatória v Prahe hneď v troch odboroch - skladba, husle a dirigovanie.
Keď sa krátko po skončení školy v januári 1934 postavil prvýkrát pred Českú filharmóniu ako dirigent, našli sa hlasy, že je to predovšetkým vďaka jeho priezvisku. Rafael Kubelík ich však rýchlo umlčal najlepším možným spôsobom. Okrem toho, že pravidelne sprevádzal otca na turné ako klavirista, sériu veľmi úspešných zájazdov absolvoval aj s Českou filharmóniou.
Členov orchestra, zvyknutých pracovať pod vedením špičkového dirigenta Václava Talicha, si získal otvorenosťou a perfekcionalizmom: "Každá skúška, koncert bol pre mňa lekciou. Pozoroval som sa ako v zrkadle, kontroloval sa, vážil každé gesto. Každú chybu v orchestri som hľadal najskôr u seba. Keď som presnou analýzou vylúčil vlastnú chybu, až potom som korigoval orchester."
Začiatok druhej svetovej vojny ho zastihol v pozícii šéfdirigenta Janáčkovej opery v Brne. V roku 1940 sa najskôr musel päť mesiacov liečiť z následkov zápalu mozgových blán a v decembri stratil otca. V komplikovanej dobe, keď sa nesmeli hrávať diela židovských, ruských, anglických ani francúzskych autorov, stal sa potom šéfdirigentom Českej filharmónie a dosiahol víťazstvo, keď takmer úplne odignoroval Wagnera a na vyše polovici koncertov zneli diela českých skladateľov.
Všetko zameškané počas vojny začal doháňať už na konci mája 1945. Uvádzal diela veľkých súčasných autorov, do Čiech na jeho pozvanie prišli mnohí špičkoví interpreti. Dirigoval prvý "oslobodenecký" koncert Českej filharmónie, na Staromestskom námestí v Prahe uviedol Smetanovu Moju vlasť. Táto skladba ho sprevádzala pri výrazných míľnikoch života: hral ju na prvom ročníku festivalu Pražskej jari, niekoľko dní pred emigráciou v júli 1948, aj na koncerte v deň slobodných volieb v roku 1990 (ten bielovlasý dirigent, ktorý sa krátko mihne v oscarovom filme Kolja, je práve Rafael Kubelík).
"Opustil som svoju vlasť, aby som nemusel opustiť svoj národ," je jeho najznámejší výrok, ktorý mu slúžil po zvyšok života ako motto. Od februárového komunistického prevratu bol rozhodnutý emigrovať, čakal len na vhodnú príležitosť. Krátko po odlete do Anglicka v júli 1948 sa stal jedným z najuznávanejších svetových dirigentov. Viedol symfonický orchester v Chicagu, bol hudobným riaditeľom Covent Garden Opera v Londýne a orchestra Bavorského rozhlasu v Mníchove, spolupracoval s Viedenskými filharmonikmi a Metropolitnou operou v New Yorku.
Hoci v roku 1973 získal švajčiarske občianstvo a druhé sídlo si zariadil v Kalifornii, na vlasť nikdy nezabudol. Ani na vlastnú (bol jedným zo symbolov protikomunistického odboja), ani na Smetanovu (slávny cyklus niekoľkokrát nahral). Niet preto divu, že po smrti jeho pozostatky slávnostne preniesli do Prahy. Rafael Kubelík sa stal posledným pochovaným v spoločnej hrobke velikánov českej kultúry na vyšehradskom cintoríne, kde leží vedľa svojho otca.
Zajtra - Tower Bridge
