foto
Na bráne Pozor, zlý kocúr, vnútri dobrý pes.
"Nebude vám prekážať, keď ho sem zavolám?" spýta sa pani Dana. "Kuba by sa na mňa hneval, keby som ho nechala zatvoreného vo vedľajšej izbe."
Najskôr však odbehne do kuchyne.
"Rozdám vám po piškótke. Keď sa pritmolí, dajte mu ju. Inak si ho nevšímajte."
Staručký bezzubý orech-najdúch sa s nami pozdraví, schmatne pochúťku a usadí sa vedľa domácej panej.
Tá však vzápätí musí k telefónu. Nebyť vrások, mysleli by ste si, že ste u mladice.
"Problém je len termín," vravela, keď sme si s ňou dohovárali návštevu. "Cez víkend som sa pani Veselej sľúbila na Honzov memoriál, v pondelok máme akciu Klubu olympionikov, na utorok sa ohlásili Japonci a v stredu sa stretnem s partizánmi z Valašska. Vyhovuje štvrtok?"
Myseľ aj kĺby jej slúžia. Predvlani ešte vyšliapala na Snežku. Vzápätí oslávila osemdesiatku. Prvé okrúhle jubileum bez Emila, ktorému odjakživa vravela "Ťopek".
Trochu z neho je s nami v obývačke plnej jeho aj jej trofejí - v maľovanom krčiažku. Na poslednú chvíľu si spomenula, že by bolo dobré odsypať si z popola, ktorý putoval do Rožnova. Keď prídu kamaráti, džbánik tróni uprostred stola a vedľa neho pohárik s červeným vínkom - priťukávajú si s Emilom, ako keby tu bol osobne a nielen v podobe miniatúry Brožovej sochy z lausannského Olympijského parku.
Na poschodí je štýlová moravská izba, ale "stará garda", ako jej vraví Dana, v lete najradšej sedáva v záhradke pod starým orechom. Čo sa pod ním postretalo ľudí. Mimoun, Schade..., takmer všetci Zátopkovi súperi, ktorých cesta zaviedla do Prahy. Predvlani tu Dana, široká moravská duša, na ohníku varila guláš pre celú rodinu, ktorú prichýlila po tom, čo povodeň zaplavila domy na spodnej ulici až po prvé poschodie, a jej vypli elektriku aj plyn.
Dom Zátopkovcov vraj bol odjakživa "priechodný". Vyrástol v čase, keď ešte Trója nechyrovala, že sa stane štvrťou diplomatických budov, a keď sa nezvyklo stavať na kľúč.
Pár hodín na jeho stavbe odmakal aj spisovateľ Ota Pavel. Emil tisícky. "Pracoval v ohromnom tempe, v skutočnosti aj pri práci behal," napísal Pavel. ,,Plne sa sústredil, nebol zhovorčivý ako inokedy." Hosť, ktorý sa mu chcel vyrovnať, napokon úplne uťahaný utiekol. A priznal sa, že si pripadal ako pes, ktorého Zátopek počas tréningu uštval tak, že sa jeho pani domu čudovala: "Čo je s tým psom? Nechce žrať ani piť." Ani jemu sa nechcelo ani jesť, ani piť.
Nám by sa možno aj bolo chcelo, aj bolo čo, ale nebolo kedy. Zátopkovci nemali zhodný len dátum narodenia, ale aj rozprávačský talent.
Dlhoročný olympijský šéf Juan Antonio Samaranch to na pohrebe atletickej legendy vystihol: "Emilovi sa dostalo požehnania, že sa oženil s pani Danou."
Portviš so zlatou rúčkou. Emil Zátopek vyrobil manželke zmeták z oštepu fínskej značky Karhu, s ktorým naša atlétka vyhrala helsinskú olympiádu.
"To bola paráda. Krásne uniformy z celého sveta v sále vyzdobenej starými vojenskými vlajkami. Mexický generál, po boku šablička. Najväčšou hviezdou však bol Tomáš Baťa. Deväťdesiatročný muž so šviháckymi spôsobmi prišiel v rovnošate vysokého dôstojníka kanadskej polície. Čierne nohavice, červené sako vycifrované metálmi. Typický široký klobúk. Krásny zážitok - kus histórie a tradície," s nadšením spomínala Dana Zátopková na nedávny armádny ples na Pražskom hrade.
V útulnej izbe domu v Prahe-Tróji nerozprávala, ale kreslila obraz. Vstávala spoza stola, rukami naznačovala, kde viseli vlajky, oblúkmi kresila tvary rovnošiat, pri slove šablička si siahla k boku. Človeku prišlo ľúto, že nemal namiesto pera v ruke kameru.
V slávnej rodine Ingrovcov
Dana Zátopková-Ingrová pochádza zo slávnej oficierskej rodiny. Ingrovci majú korene vo Vacenoviciach i blízkych Buchloviciach. Obe mestečká susedia pri Uherskom Hradišti. Dana sa narodila v Karvinej-Frýštate (19. septembra 1922), kam otecka preložili. Potom sa plukovník Ingr vrátil k pluku v Hradišti. "Strýčko" budúcej slávnej atlétky Jan Sergej Ingr bol veliteľom divízie v Kroměříži, neskôr ministrom národnej obrany Benešovej exilovej vlády v Londýne.
Úvodzovky sme k rodinnej väzbe významného generála z Buchlovíc a Ingrovcov z Vacenovíc (z tejto vetvy pochádza oštepárska olympijská víťazka) dali pre formálnu presnosť.
Úskalia dobromyseľného omylu
Dana Zátopková totiž vysvetlila omyl tradovaného príbuzenstva. "Generálovi Ingrovi som skutočne hovorila strýčku, hoci s mojím oteckom boli bratrancami. Aj to nie z prvého kolena. Vojenské cesty sa im však tak preplietali, že si boli ako bratia. Spolu boli v ruskom zajatí a potom v službách francúzskej armády. Obe rodiny sme si chodili za kmotrovcov. Jan Sergej Ingr bol teda mojím krstným otcom. A na Morave bol ,kmocháček' niekto. Keď sa schyľovalo k druhej svetovej vojne, strýčko emigroval. Otec nie, musel by nechať doma tri deti (Dana Zátopková mala dvoch bratov - pozn. red.). To odmietol. Ani sa nenazdal, zatklo ho gestapo. Prežil Dachau i Buchenwald."
Generál Ingr - sústo pre kádrovákov
Meno Ingr v rodnom liste kádrováci po februári 1948 mladej športovkyni prirodzene s radosťou pripomenuli. "Mala som s tým ‚trable'. V rôznych dotazníkov som ,strýčka' v emigrácii musela uviesť. Jeden z právnikov mi však medzi rečou poradil - kmotrovstvo predsa nie je príbuzenský vzťah. Tak som raz v Rudej Hvězde do kolonky "príbuzní v cudzine" nenapísala nič. Veliteľ Václav Mudra prišiel celý zúrivý, že zatajujem temnú minulosť a viedol hlúpe reči. Tak som mu povedala, že generál Ingr už nežije. Nebolo to nič platné. Zavážilo až to, keď som mu zvestovala, že neboli s mojím otcom bratia. ,Bystré očká' išli sliediť do Vacenovíc, ale tam žijú Ingrovci asi v siedmich domoch. Aby sa rozlíšili, vravia si u Martinů, u Anežků, u Tonků... Vraj to potom vzdali."
Jazdy na Bonzíkovi
Pani Dane sa po vysveľujúcich slovách, pri ktorých si párkrát bolestne povzdychla, znovu zaiskrilo v živých očiach. "Vyrastala som vlastne v kasárňach a mám na to krásne spomienky. V oteckovom pluku boli stajne a poník Bonzo. Ťahal voz s bubnom pri vojenských prehliadkach. Pamätám si ako dnes, starali sa o neho dvaja slovenskí vojačikovia. Jeden sa volal Žilina, ale nebol zo Žiliny. Chlapci nás potajomky učili na Bonzíkovi jazdiť, my sme im za odmenu nosili buchty."
Tradícia a národné farby
Dana Zátopková považuje olympiádu za športový vrchol vrcholov. Tvrdí, že aj jej dnešná komerčná podoba má svoje čaro. "Za našich čias neboli bitky o medaily také úporné, ale aj my sme si hovorili - je krajšie zvíťaziť ako zúčastniť sa. Dlho som robila trénerku, takže som bola stále na pulze obdobia. Ani mi neprišlo, že sa športový svet tak úžasne zmenil," vysvetlila bývalá oštepárska svetová rekordérka svoj pohľad na beh času.
A zháčila sa. "Viete, ono mi niečo predsa prekáža. Štve ma, keď si krajiny menia farby národných dresov. Holanďania majú byť oranžoví, Švédi žltí, Novozélanďania čierni, my bieli alebo červení. Ak chcete, aj reprezentačné tričko je uniforma. Pre mňa to znamená tradíciu."
Čľup a bola na dne bazéna
"Keď čerstvo zaľúbených ubytujú štyridsať kilometrov od seba, je to na jed, ale na olympiáde s tým nič nespravíte. Na londýnskej v štyridsiatom ôsmom mali muži svoju dedinu v Oxbridge, kým my ženy v Northwoode. Emil však hneď po príchode naštudoval mapy a cestovné poriadky metra i vlakov. Nadránom vyrazil a pred šiestou mi už pískaval pod oknom. Do ôsmej, kým prísna riaditeľka dievčenskej školy vstala, mali sme záhradu pre seba. V jedno ráno pískal zvlášť nedočkavo. Žiarili mu očičká: "Priniesol som ti ukázať zlatú medailu." Sedeli sme na okraji bazéna a ako sme tú škatuľku s medailou otvárali a zatvárali, zrazu - čľup a bola na dne. Padla jemu, ale na vine som bola ja, zvedavá, čo je na jej rube. Oboch nás oblial studený pot. Ťopek, ilegálny hosť, musel do dievčenského bazéna. Šťastne ju vylovil, ale keď si za stromom žmýkal mokré trenírky, vynorila sa napajedená riaditeľka. Nerozumeli sme jej, ale ukazovákom nezmýliteľne mierila k bráne. Keď ňou Emil v ospravedlňujúcom úklone prechádzal, ešte sa potkol a rozpleštil. Vtedy mi to pripadalo ako veľká hanba. Neskôr sa však na nej mnohí vrátane nás bavili.
Vráť mi medailu, máš už svoju
Bol to náš historický deň, o ktorom hovoril celý svet, ale každý z nás dvoch videl z neho na vlastné oči len to svoje. Keď Emil v Helsinkách 1952 pridal k zlatej z desiatich kilometrov ďalšiu na polovičnej trati, bola som v šatni a čakala, kedy nás konečne vyzvú napochodovať na plochu. Oštepárska súťaž sa pôvodne mala začať zarovno s mužskou päťkou, ale zdržal ju svetový rekord maďarského kladivára Józsefa Csermáka. Emila som stretla v tuneli cestou zo stupňov víťazov. "Požičaj mi medailu - pre šťastie," zašepkala som mu do ucha po gratulačnom bozku. Schovala som si ju do vaku. Na Emila sa vzápätí vrhli novinári, unikol im až keď naskočil do autobusu. "Predstav si, aj Dana vyhrala - dokonca hneď prvým pokusom," zvestovali mu, keď dorazil do Otaniemi. Večer si na mňa počkal pri bráne. "Tak už máš svoju zlatú, tú moju vráť," pýtal hneď späť požičané. Na druhý deň som si prečítala, že som vyhrala v eufórii nad Emilovým primátom. O tom, že som nastupovala so štvrtým najlepším svetovým výkonom roka - ani zmienka. Žiadna eufória, iba dobrá nálada.
Vizitka
Narodená 19. septembra 1922 v Karvinej-Frývalte
Rodné meno: Ingrová
Šport: atletika, hod oštepom. Začínala s hádzanou. S družstvom Moravskej Slávie Uherské Hradiště získala titul majsterky Československa 1949.
Najväčšie úspechy
Olympiáda: 1948 - 7., 1952 - 1., 1956 - 4., 1960 - 2.
Majstrovstvá Európy: 1950 - 5., ME 1954 - 1., ME 1958 - 1.
Svetový rekord: 55,73 v Prahe 1958.
Európske rekordy: 56,02 v Budapešti - 1958, 56,67 v Štokholme - 1958.
Trinásťnásobná majsterka republiky, sedemnásťkrát prekonala československý rekord.
Ocenenia
Olympijský rad v striebre, čestný diplom Medzinárodného výboru fair play pri UNESCO.
Funkcia
Členka predsedníctva Českého klubu olympionikov
