foto

Dana a Emil Zátopkovci sú iste najslávnejším manželským párom športovej histórie. Dovedna získali päť zlatých olympijských medailí, na Hrách v Helsinkách 1952 dve v priebehu hodiny. On v behu na päť kilometrov (tri dni predtým na desať kilometrov, tri dni potom v maratóne), ona v hode oštepom. Spolu utvorili devätnásť svetových rekordov. Pravda, až na jeden má všetky na konte bežec. V rodine Zátopkovcov však žiadne porovnania - kto je viac - neznamenali nikdy nič.

Dojemné manželstvo trvalo 53 rokov. Emil, žiaľ, už medzi nami nie je, zomrel 22. novembra 2000. Pani Dana si tichú, a hĺbavú spomienku, necháva pre seba. Pre seba, a pri pravidelnom skrášľovaní manželovho hrobu na Valašskom Slavíne v Rožnovskom skanzene.

Slávna atlétka sa neuzavrela do smútku, vždy vtipný Emil by si z nebíčka iste neželal, lebo krásny vzťah aj v tých najťažších chvíľach utužovala láska i smiech. "Emilov humor bol strhujúci. Plný ľudovej múdrosti a vtipných povrávok, v ktorých sme často nachádzali odpovede na prípadné krivdy. U nás to fungovalo tak, že Emil zabával, ja som bola jeho prvou a najusmiatejšou poslucháčkou," vysvetlila Dana Zátopková ešte pred rozhovorom, ktorý pretkala múdrosťou, nákazlivým smiechom i skvelými ilustračnými príkladmi so spisovateľskou výstižnosťou.

Emil a Dana Zátopkovci sa narodili v jeden deň, mesiac, rok - 19. septembra 1922. "Mamička Zátopková tvrdila, že Emil sa narodil niečo po polnoci, takže je o niekoľko hodín starší," spomínala pani Dana. Známa je Emilova odpoveď: "Mamička si to pamätať nemohla, lebo som pochádzal z ôsmich detí." Legendárny športový pár zosobášili v roku 1948. Akože inak - 19. septembra.

Podľa astrológov by ste mali byť čosi ako siamské dvojčatá. Skutočne ste boli rovnaké povahy?

Hviezdy si z nás urobili dobrý deň, my sme totiž boli úplne odlišné nátury. Pravda, okrem toho smiechu. Láska k atletike je samozrejme vecou, ktorá nemá s horoskopmi nič spoločné. Za to, že som si tento kráľovský šport tak veľmi obľúbila aj ja, vďačím výlučne Emilovi. Viete, ja som bola taká dievka samé hi-hi-hi a ha-ha-ha. Trošku sa prebehnúť, zahrať si. Hrala som hádzanú, so Slováckou Sláviou Uherské Hradiště som bola majsterkou republiky. Na vysokej škole v Brne som náhodou zobrala do ruky oštep. Na moje prekvapenie som trikrát po sebe získala česko-slovenský titul. V roku 1948 výkonom rovných štyridsať metrov. To bol presne olympijský limit, tak som sa dostala na Hry do Londýna.

Poškriepili ste sa niekedy s manželom?

(Smiech). Ale áno, v zásadnej veci. Keď sme si sadli pod náš obľúbený orech v záhrade a otvorili si fľašku moravského vínka. Išlo o to, či sa budú spievať valašské alebo slovácke pesničky. Emil je totiž z Kopřivnice a ja z Uherského Hradišťa.

Váš manžel už vtedy získal zlato na desať kilometrov, vy ste skončili siedma. Boli ste sklamaná?

Vôbec nie, bola som šťastná. S Emilom sme vtedy ešte neboli manželmi, ale krásne zamilovanou dvojicou. To siedme miesto bolo dobré, veď o oštepe som nič nevedela, bol to vlastne doplnkový šport. Londýn však bol bod zlomu. Očarila ma atmosféra olympijských hier. Prvý raz som cestovala lietadlom, videla doverské biele skaly, Buckinghamský palác, poschodový autobus. Ale Ťopek (láskavé oslovenie Dany Emilovi, ktoré si potom osvojil celý svet - pozn. red.) mi hneď povedal. Ak budeš chcieť, aj ty dokážeš veľa. Ale mne sa sprvoti príliš nechcelo. Keď som potom videla jeho dôslednosť, schopnosť drieť, tak som to skúsila. A zistila, že ak človek chce, môže dokázať viac, než si myslí. V atletike som sa nemohla skryť ako v hádzanej za kolektív. V tom je šport spravodlivý. Pustia vás do arény a staraj sa. Tak som sa začala zaujímať o tréningové metódy, techniku, pracovať na sebe.

Tak ste sa teda v tréningovom úsilí vyrovnali manželovi?

V žiadnom prípade, v tom sa mu zrejme nevyrovnal nikto na svete. On nikdy nič nerobil zbytočne. Bol úžasne cieľavedomý i praktický. Keď som napríklad ja čítala romány, áno, aj dievčenské, on sa šprtal reči, alebo lúskal učebnice chémie či iných vedeckých odborov."

Hry vás potom prestali zaujímať?

Dodnes som ich fanúšikom. Deň pred vašou návštevou sme vyhrali na majstrovstvách Európy nad Nemeckom. To ste mali vidieť tu pobláznenosť u nás v byte. Pozerala som televíziu, ako sa patrí. V kruhu známych. Kričali a skákali sme, keď dal Baroš víťazný gól. Predtým sme trpeli pri nemeckých šanciach. Priznávam sa však, ešte zúrivejšie fandím pri hokeji. Aj ma viac baví.

Oštepári a futbalisti sa na jednom štadióne nevidia radi. Za vašich čias to bol inak?

Na vrhačov sa futbalisti na ihriskách vždy škaredo pozerali. Kladivári boli úplní chudáci. Ale aj ja som si niekedy potrebovala hodiť na trávnik. Proti tej ,svorke' chlapov naháňajúcich loptu som si väčšinou nepomohla. Vždy som snívala o špeciálnom štadióne pre vrhačov. Dočkala som sa až niekedy v deväťdesiatom. Na veľkej lúke v Stromovke sú diskárske kruhy, kladivárska klietka, oštepárske rozbežiská. To som už dávno s aktívnou činnosťou skončila, pokračoval som však v trénerskej práci (Dana Zátopková bola roky šéftrénerkou česko-slovenských vrhačov - pozn. red.). Na tomto ihrisku platí opak, vrhači majú právo vyhnať napríklad 'votrelcov' s futbalovou loptou.

Trénovali ste i poslednú slovenskú rekordérku starým typom oštepu Elenu Burgárovú (65,56 m). Ako ste ju vnímali?

Ružomberčanka bola pracovitá atlétka s veľmi šikovnou rukou. napokon výkon 65 a pol metra je výborným vysvedčením.

Keď hovoríme o náčiní, akými oštepmi ste hádzali vy?

Iba drevenými. Zostala som poslednou svetovou rekordérkou v hode oštepom z tohto materiálu (55,73 metra v Prahe 1. júna 1956 - pozn. red.). 'Drevom' som ešte hodila na majstrovstvách Európy 1958 európsky rekord 56,02 m, o mesiac sa v Budapešti zlepšila na 56,67 m. Potom sa už súťažilo väčšinou kovovým náčiním. Už s ním mi vyfúkla 'sveťák' Austrálčanka Pazerová, poľská emigrantka, za slobodna Wojtaszeková. Vystriedala som množstvo materiálu. Sprvoti som hádzala fínskou značkou Karhu. Ten bol s fínske brezy, mala som v ruke aj oštepy z jasenového dreva. U nás v Jilemnici vyrábal bývalý lyžiar a oštepár Mečíř skvelé náčinie so svetovými parametrami. Bol svetový hit, lenže vtedy u nás niečo ako obchodný duch nejestvoval. Keď som sa s ním niekde objavila, súperky mi ho priam trhali z ruky.

Máte doma odložené oštepy triumfátorky napríklad z olympijských hier v Helsinkách, alebo víťazné z majstrovstiev Európy 1954 a 1958?

V starom pražskom byte som mala celú výstavu vývoja oštepov. keď sme si však s Emilom dokončili dom v Prahe-Tróji, tak mi ich praktik Ťopka začal likvidovať. Zo zlatého helsinského olympijského urobil zmeták, z viacerých zmajstroval vešiaky, z niektorých sú v kôlni hrable. Vraj také dobré drevo sa musí na niečo užitočné použiť. Bol to veľký výmyselník. Ten víťazný z kontinentálneho šampionátu 1958 som zachránila pre športovú školu v Třinci, ktorá nesie naše mená, nejaké obstarožné kusy mi nechal. Na pamiatku.

Helsinki 1952, akú máte spomienku?

Isteže skvelú, ale o tom sa už popísali celé knihy. Emil i ja sme mali osobitne srdečný vzťah k Fínom. Nielen preto, že nás tak veľmi obdivovali. Fíni sú atletickí fachmani. Kráľovnej športov rozumie každý hospodár v zapadnutej dedinke, stolár, robotník, tiež profesor, minister, prezident. Ak by som u nás niekoho potiahla za nos, že som hodila 150 metrov, aj by mi to zhltol. Fína by som neoklamala ani o meter. Práve výkony v oštepe a vytrvaleckých tratiach ovládali Fíni ako otčenáš. Dobrí sú v tomto smere i Švédi, v poslednom čase Nóri. Aj Briti toho o atletike vedia veľa, ale z vyšších vrstiev.

Štartovali ste aj na Hrách v Melbourne a Ríme. Boli ste spokojná s výsledkami?

V Melbourne som bola úplne z formy. Z dnešného pohľadu je štvrté miesto výborné. Vtedy to bolo sklamanie. Celý rok som bola z formy. Bolo by to na dlhé vysvetľovanie. Z dvoch, troch krokov mi to lietalo výborne, keď som sa poriadne rozbehla, stratila som rytmus. Po Melbourne som chcela skončiť, aj Emil ma prehováral, aby som to nechala, keď tak spravil on. Ale mne to začalo ísť. Trápil ma oštepársky lakeť, bratislavský doktor Alexander Bínovský ma však v priebehu dvoch týždňov vyliečil. Ten človek mal zlaté ruky. Cítila som sa skvele. Bol by to hriech nevyužiť. A ešte jeden moment rozhodol. Objavila sa u nás nádejná oštepárka Vlasta Pešková. Zrazu aj z tréningu boli preteky. Vlasta prosíkala, Dana poď, ja sama neodcestujem. Nakoniec som skončila druhá, Vlasta štvrtá. Krásny výsledok. Potom som ešte chvíľu trénovala, vlastne takpovediac dotrénovávala som sa. Išla som na ihrisko, kedy sa mi zachcelo, súťažila, keď som mala náladu. Krásne časy.

Na ktoré olympiády vás pozvali ako hostí?

Do Mexika, potom spadla klietka. Za postoje v roku 1968 nás odstavili. Nesmeli sme nikde cestovať, zakázali nám besedy. Emila poslali k lopate.

Ako ste to znášali?

Ja veľmi ťažko. Strašne som sa bála, že Emila zavrú. Hrozilo to. Vynárali sa mi spomienky na otecka. Ale Ťopka ma povzbudzoval - ja sa lopaty nebojím, veď som si pri tej atletike na drinu zvykol. On nebol človek, ktorý by nezapadol do partie robotníkov. To ma povzbudilo. Sadli sme si vždy večer pod orech a rozprávali sa, smiali, spomínali.

Váš manžel však bol aj v ťažkých časoch na olympiáde v Mníchove ako hosť?

Áno, za zložitých okolností. Do Mníchova išiel až na zásah nemeckého spolkového kancelára Williho Brandta, ktorý rezolútne vyhlásil - ak nepríde Zátopek na olympiádu, odmietnem štátnu návštevu Česko-Slovenska. Naši sa absurdne vyhovárali, že Emila nepustí zamestnávateľ. Zrazu, asi dva dni pred otvorením Hier prišiel 'befel', že Zátopek musí ísť. Celý deň som ho doslova drhla vo vani, lebo sa z neho stal typický robotník. S peknými i zlými stránkami. Zistila som, ako si ho takzvaní obyčajní ľudia vážia. Po práci chodili chlapi prirodzene do krčmy. Obávala som sa, že sa z neho stane ,rumový kráľ', čo mu každý objednával. Ale zvládli sme aj túto nástrahu. Odvracali sa od nás skôr ľudia, ktorí si hovorili dôležití. Pravda, niektorí z nich nás podržali. Mňa nepustili nikam. Do Moskvy sme prirodzene žiadne pozvanie nedostali. Pustili nás až na prvé atletické majstrovstvá sveta do Helsínk 1983. Mohli sme ísť aj do Sydney 2000, ale to bol už Ťopek veľmi chorý. Ja sa teraz chystám do Atén. Veľmi sa teším.