ako naivný čudák, ktorému sa rozpadol svet hodnôt, nevidí zmysel ničoho a žije či skôr živorí zo dňa na deň, v podtexte i v texte sa zjavujú otázky hlboko filozofické.
Autorovi (1969) sa podarilo vytvoriť postavu dvadsaťpäťročného mládenca rozprávajúceho v prvej osobe naivistickými štylistickými prostriedkami – niekde mi to pripomenulo Knihu o cintoríne Samka Táleho – o svojom živote, ktorý sa po prehre s bratom v krokete zmení okamžite na bezobsažné vegetovanie s ďalekosiahlymi následkami, „keď som o všetko stratil záujem“. Prestane študovať, nechodí do spoločnosti, nechodí s dievčatami, nekamaráti sa takmer s nikým: „Mám dvoch priateľov. Dobrého a zlého. A ešte mám jedného brata.“
Tento brat je pravým opakom hlavnej postavy, praktikom, obchodníkom, ktorý súrodencovi prenechá svoj byt, lebo na dva mesiace odcestuje za obchodmi do USA. Tým sa otvára bludný kruh: rozprávač nevie, čo si počať, a urobí si písomný zoznam toho, čo má a čo nemá, a takéto zoznamy materiálnych alebo duchovných záľub či majetkov si robí pravidelne, odkrývajúc tak celý priestor svojho poloprázdneho vnútra. Loe do tejto monotónie – hrdina si napríklad kúpi loptu a celé dni a hodiny ju hádže o stenu – vnáša však nový prvok, keď mládenec nájde v bratovom byte knihu istého profesora Paula o vesmíre a čase. Začíta sa do nej a naraz sa cíti začlenený, zrazu sa v ňom zapne akýsi mozgostroj, ktorý ho núti zaoberať sa metafyzikou, bytím človeka, významom tohto všeobecného hmýrenia ľudí, zvierat, celej prírody. Od makrokozmu prechádza k mikrokozmu, a ak predtým sucho konštatoval, že nikoho neprosil o to, aby tu mohol byť, a všetci ostatní takisto nie, teraz začína meniť uhol pohľadu. Najmä po bratovom pozvaní na návštevu Ameriky.
Loe suverénne a takmer bez zmeny dikcie zaraďuje myšlienky tohto druhu do textu, kde sa odohrávajú napospol banálne činnosti: hrdina sa bicykluje, vylihúva, nečinne hlivie, hrá sa s chlapcom od susedov, ba dokonca mu padne do oka dievčina Lisa, ale nie je schopný svoj vzťah k nej pomenovať.
Chýba mu prosto schopnosť byť sám sebou, správa sa infantilne a zároveň rozmýšľa na vysokej úrovni o bytí; táto oscilácia medzi dvoma krajnými polohami pôsobí v knihe prirodzene, lebo autor sa vzdal didaktizmu a tieto zaiste dosť patologické vlastnosti svojej postavy sa nesnaží psychologizovať, ba priam sa s nimi pohráva. Takisto mládencova premena vo veľkomeste sa zaobišla bez efektov. K humorným scénkam patrí situácia, keď obaja na návrh amerického brata vyhľadávajú v knižnici na internete „škaredé“ alebo vulgárne priezviská spisovateľov, ktorí píšu seriózne knihy. Náhoda chcela, že sa tu vyskytuje aj meno slovenského protifašistického autora Teodora Fiša (pravda, bez mäkčeňa) i titul jeho knihy Dukelské noci.
Loeho próza vyžaruje nedefinovateľné čaro svojou dôsledne uplatňovanou supernaivitou, za ktorú sa skrýva dobre maskovaná autorova rafinesa.
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
