Niektoré knihy sú krásne už na prvý pohľad. Nová kniha Fedora Gála má štvorcový formát, je vytlačená na kvalitnom papieri a vďaka osemnástim vlepeným fotografiám Mira Švolíka to nie je iba súbor textov, ale aj akási minigaléria. Jej názov znie trochu nadnesene, v podstate však dobre vystihuje svoj obsah i štýl, akým je napísaná.
Meditatívne mikroeseje ako svoj žáner definuje sám autor, vznikli väčšinou pre potreby tlačených médií. Časť z nich je písaná po česky, časť po slovensky, väčšinou boli publikované v týždenníku Domino fórum. Na jeho poslednej strane sa väčšina autorov snažila o písanie ľahším tónom, zaregistrovať sa dokonca dalo aj zopár pokusov o humor. Nič z toho neplatí pre Fedora Gála, pretože rieši príliš závažné otázky na to, aby sa mohol dať rozptyľovať.
Kniha na úvod obsahuje niekoľko portrétov ľudí, s ktorými sa autor priatelí alebo priamo vydal ich knihy. Keby bol stredovekým maliarom, zrejme by živoril, pretože by asi nik nemal záujem o presné vystihnutie svojho charakteru, a to aj s prípadnými chybičkami krásy. Takéto písanie je o to vzácnejšie, že žijeme v krajine, kde v médiách pôsobia navzájom sa adorujúce bratstvá, kde jasná reč akosi nie je v móde.
Gálovými témami sú predovšetkým menšiny, inakosť, totalitný štát, identita a kultúrne rozdiely, nevyhýba sa však ani "prízemnejším" veciam, napríklad podnikaniu. Aj keď v úvode pripomína tragické osudy svojej rodiny, upozorňuje, že holokaust sa netýkal iba Židov, hoci sa práve o nich najväčšmi hovorí a píše. Na protest proti neúctivému prístupu k pamätnému miestu v Letoch u Písku, kde bol cez vojnu rómsky koncentračný tábor a dnes tam je prasačinec, chodieva spomínať na svojich mŕtvych práve na toto miesto, a nie do Terezína.
Autor si kladie mnohé neriešiteľné otázky a hľadaním odpovedí vstupuje na vratkú pôdu. Jeden zo záverov iba podčiarkuje, že medzi trivialitou a veľkou pravdou je nejasná hranica: "Úplne mi stačí rešpektovať železný zákon prežitia: Nerob iným, čo nechceš, aby oni robili tebe, a ak vidíš niekoho trpieť, pomôž."
Ak je Gál jasný v myšlienkach, menej jasný je občas v spôsobe ich podania. Hovoriac o televíznom jazyku a jeho kritériách okrem iného konštatuje, že televízia potrebuje jasnú a zrozumiteľnú reč, príbeh a pôsobivé posolstvo. "Väčšina intelektuálov, ktorí by radi oslovili ľudí, používa ťažký jazyk, sú nekonkrétni, posolstvo sa stráca v moralizovaní a ideologizovaní," píše o iných, ale nepriamo aj o sebe. Priepasť medzi intelektuálmi a tými ostatnými musia zapĺňať intelektuáli, tvrdil Alexander Matuška, čo autor týchto esejí nie vždy rešpektuje.
Prechádzanie od konkrétnejších príbehov k abstraktnejším záverom je však postup dobrého pedagóga. V Gálových esejách nechýba ani sebakritika, či dokonca isté sebazhadzovanie. Keď píše o Ingrid Antalovej a jej vzťahu k obyvateľom rómskej osady na východnom Slovensku, na okraj konštatuje, že on sám vždy patril medzi takzvaných profesionálnych humanistov. "Popísal som o minoritách a tolerancii stohy papiera. Jediné pohladenie rómskeho dieťaťa po hlave, jediný večer s jeho matkou za stolom v jej izbe má väčšiu cenu." Pravdou skôr je, že zmysel má rovnako osobný kontakt ako písanie o ňom. Podstatné je, aby každý robil to, v čom je jeho prednosť.
Autor: ANDREJ TOMÁŠ(Autor je publicista)
