ie po dvadsiatich rokoch. Naposledy mali po desiatich.
Čo ste robili v Angole?
Poradcu vedúceho centrálneho laboratória, vedúceho kvality. Vybrali ma v rámci ústavu.
Ako dlho ste boli v Angole?
Od októbra 1982, chcel som zostať ešte rok. Moja manželka mala aj s dvojročným synom prísť za mnou akurát pred únosom, chýbali dva týždne, kým by prišli. Takže sme mali aj šťastie.
Ako sa únos uskutočnil?
V noci z piatka na sobotu, oslavovali sme moje narodeniny. Mali sme tam taký klub pre našich občanov. Ja som skončil s oslavou skôr, išiel som si ľahnúť. Zobudil som sa až na streľbu, mohlo byť asi šesť hodín ráno. Niektorí ľudia boli už zajatí, čakalo sa na nás. Bývali sme spolu traja, aj s Jarom Navrátilom, ktorý tam neskôr zomrel.
Akým jazykom ste komunikovali?
Snažil som sa dohovoriť po portugalsky, ale mali sme styčných dôstojníkov, ktorí s nimi komunikovali. Pokiaľ sme mali nejaké požiadavky, snažili sa nám ich plniť.
Čo vám po únose povedali vaši únoscovia?
Povedali, že nás zajali, lebo sú spravodlivým článkom revolúcie a chcú slobodu.
Čo ste robili?
Väčšinou sme pochodovali. Ten pochod trval 59 dní plus 9 dní na autách. Vypočítali sme, že sme prešli asi 13 kilometrov denne.
Počas pochodu zomrel pán Navrátil. Bolo to pre vás asi ťažké.
Nikto nepoznal stopercentne svoj zdravotný stav. Aj našej doktorke pani Hudečkovej sa to ťažko analyzovalo. Pre únoscov to bolo normálne, lebo v boji strácali svojich spolubojovníkov. Pre nás to bola tragédia. Každý deň sme čakali, že niekto ďalší z nás pôjde.
Vyhrážali sa niekedy tým, že by vás chceli zabiť?
Nie. Tí, čo s nami pochodovali, boli veľmi priateľskí a dostali od Savimbiho pokyn dopraviť nás čo najbezpečnejšie na základňu. Iba raz sme asi dva dni nejedli a práve Jaro Navrátil sa sťažoval.
Vláda dlho váhala so začatím rokovania s UNITA. Ako ste vnímali postoj česko-slovenskej vlády?
Ja som odišiel po štyroch mesiacoch zajatia, mal som zdravotné problémy a bol som v tej prvej várke. Ďalší kolegovia zostali celý rok. Čo robila alebo nerobila vláda, dozvedeli sa až po návrate. Myslím si, že v rámci ich možností urobili maximum.
Dnes sa to interpretuje aj tak, že stačilo uverejniť článok v Rudom práve, že vláda rokuje s UNITA, a sľúbiť, že tam Česko-Slovensko nebude vyvážať zbrane ani posielať expertov.
Tieto informácie nie sú overené a potvrdené. Nám povedali len to, že robili všetko, aby nás prepustili.
Spomeniete si dnes ešte na to, napríklad, keď vidíte, ako unášajú civilistov v Iraku a čo tam s nimi robia?
Určite. Aj v Bratislave mám jedného priateľa Angolčana, stretávame sa na pive. To, čo sa stalo, bola politika. Trpeli sme rovnako ako Angolčania v súvislosti s ich biedou, ktorú tam mali. Predtým sme si nevedeli predstaviť, ako to u nich funguje. Tým, že sme žili v ich podmienkach, zistili sme, že ani oni nemajú ľahký život.
Zmenil vás tento zážitok?
V každom to zanechalo nejaké stopy. Ľudská psychika je rôzna. Skôr ma to zocelilo a stresy, ktoré denne prežívam, dokážem lepšie stráviť.
Boli ste aj vy medzi vyznamenanými?
Všetci sme dostali vyznamenanie. To, že si nás pozvali na Hrad, bola satisfakcia bez ohľadu na to, aký bol režim. Keď sa človek pozrie na tú medailu a spomenie si na Štrougala - aký bol, taký bol, pomyslí si, že úplne na nás nezabudli.
Museli ste byť v strane, aby ste sa do Angoly dostali?
Nie, ja som nikdy nebol v žiadnej strane, ani nebudem. Bola to skôr odbornosť, prečo som sa tam dostal. O politike sa tam nikdy nerozprávalo, lebo sme vedeli, že tam je veľmi silné stranícke zastúpenie. Ešte pred únosom sa tam skôr viac športovalo, vyhral som tam aj stolnotenisový turnaj.
Dnes sa ešte venujete celulózkam?
Áno. Teraz som v Poľsku, robím servis papierenskému priemyslu.
Stretávate sa s unesenými?
V sobotu máme stretnutie po dvadsiatich rokoch v Brne na priehrade. Tam bude tých spomienok viac, človek si týmto možno zahojí aj srdiečko.
