Ľubomír Paulovič
herec, režisér
otec Veroniky Paulovičovej

Bola vaša dcéra niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Ona je stále problémové dieťa.
Napríklad v čom?
Že už aj teraz mešká desať minút. To sa jej stáva dosť často. Mám pocit, že by si na to nemala zvykať, pokiaľ chce profesionálne robiť svoje povolanie.
Vy ste vždy boli dochvíľny?
Nie vždy, ale vedel som, kde si môžem urobiť časovú rezervu. Ak išlo o dôležitejšie záležitosti, snažil som sa byť dochvíľny. Mám rád presnosť, aj keď mne samému sa nie vždy podarí odhadnúť čas. Dúfam, že kým prídem čas na môj pohreb, naučím sa to. (Smiech.)
V čom ešte bola problémová?
V ničom závažnom a dôležitom pre život. Je trocha zanovitá, tvrdohlavá, zavše si urobí po svojom.
Čo na nej najviac oceňujete?
Bezprostrednosť a ambicióznu snahu splniť svoje predsavzatia. Istú dávku zdravej drzosti a sebavedomia. Napriek svojmu trocha rozháranému vnútru sa niekedy dokáže skoncentrovať a urobiť všetko na dosiahnutie svojho cieľa. Takýmto spôsobom sa z nej stala výborná rosnička. Čo nie je iba môj názor.
V čom ste si podobní?
V príjemne bláznivej mysli a duši.
V čom úplne odlišní?
Ja som muž a ona žena. (Smiech.) Sme si väčšmi podobní ako odlišní. Dokážem si racionálnejšie utriediť, čo, ako, kde a s kým. Snažím sa mať v sebe väčší poriadok adisciplínu, ale to je aj rokmi a skúsenosťou.
Za čo ste svoju dcéru najviac chválili?
Málokedy som ju chválil a chválim, pretože viem, že chvála ju nepovzbudzuje, skôr učičíka. V duchu som ju pochválil mnohokrát a občas som sa neubránil zmieniť sa o tom nahlas aj pred ňou.
A konkrétne?
Potešilo ma, že sa bez môjho vedomia prihlásila na talentové skúšky z herectva a že ju prijali ako druhú v poradí. Aj napriek mojim dlhoročným upozorneniam, obavám a výstrahám, že sa na to vzhľadom na svoju povahu príliš nehodí a že to bude pre ňu ťažký chlebíček.
Ste prísny otec?
Skôr benevolentný. Len občas poviem výchovnú pripomienku, ktorú ona nie vždy akceptuje. Napríklad, naposledy sa mala objaviť nahá vo filme Konečná stanica, v ktorom hrám aj ja. Radila sa so mnou, čo má urobiť. Odporúčal som jej, aby sa čo najskôr poradila s režisérom, ako si to predstavuje umelecky, a s producentom, ako si to predstavuje finančne. Aj tak si urobila po svojom. Bez konzultácií to odmietla.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Nepotreboval som to, pretože som dcéry vychovával intuitívne a podľa tradície.
Stretávali ste sa pravidelne?
Pravdaže. Chodievali pravidelne aj k mojej mame a so mnou na výlety. Trávili sme spolu všetky voľné chvíle, prázdniny, víkendy a sviatky.
Rozprávali ste jej rozprávky?
Aj rozprávky, veselé príhody a zážitky. Preto je teraz taká "rozkokošená".
Čo myslíte, že by vám dcéra mohla vyčítať?
Vari, že som sa jej ako "pravidelný otec" dostatočne nevenoval. A to, že jej občas nemôžem viac existenčne a finančne pomôcť, ako by to potrebovala. Snažím sa, koľko sa dá, ale už si dokáže zarobiť sama, takže by mi ona mohla požičať. Bude to však ťažké, lebo čo zarobí, to minie. Nevie odkladať.
Ako to teda urobíte?
Bude mi požičiavať peniaze, akoby si ich u mňa odkladala. Obaja z toho budeme mať úžitok. Možno aj s malým úrokom.
Myslíte, že si rozumiete?
Dosť. Hádam aj vďaka tomu, že nie sme často spolu. A ja sa z konfliktných situácií usilujem ustupovať.
Ako jej ešte pomáhate?
Pocitovo. Kedykoľvek a s čímkoľvek sa na mňa môže obrátiť. V poslednom čase sa mi zdôveruje aj s intímnymi a citovými vecami, takže jej čiastočne nahrádzam mamu, ktorú má ďaleko.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Keďže sme obaja dosť zaneprázdnení, vídame sa len raz za niekoľko dní. Často si však telefonujeme. Teda Veronika ma prezvoní alebo mi pošle správu a ja jej potom zavolám.

Herec a režisér Ľubomír Paulovič (51) po sedemročnom pôsobení v martinskom Divadle SNP sa stal v roku 1984 členom Činohry SND, kde zotrval do roku 1996. Potom pracoval dvakrát po roku ako umelecký šéf a režisér vo Zvolenskom divadle, kde zrežíroval päť úspešných divadelných inscenácií. Je na voľnej nohe. V súčasnosti nakrúca film Konečná stanica podľa divadelnej hry Stanislava Štepku. V Teátre Wüstenrot v Istropolise režíruje tragikomédiu Najstaršie remeslo. Má vnučku Sáru. Okrem Veroniky má z prvého manželstva dcéru Teréziu a z druhého manželstva dcéru Dominiku.

Veronika Paulovičová
herečka, rosnička
dcéra Ľubomíra Pauloviča

Boli ste niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
V škole som bola dosť nezodpovedná. V základnej ani nie, ale neskôr. Chodievala som síce na rôzne krúžky - výtvarný, tanečný a požiarnický, ale učiť sa mi veľmi nechcelo. Na gymnáziu som si aj blicla.
Mali ste dvojku zo správania?
Mala, práve pre blicovanie. Nakoniec, aj môj otec absolvoval trojročnú SVŠ ako štvorročné gymnázium. Pre veľký úspech si zopakoval prvý ročník.
Čo sa vám na otcovi najviac páči?
Jeho zmysel pre humor a optimizmus.
Aké vlastnosti ste zdedili po otcovi?
Tie, pre ktoré sa mi páči. Zmysel pre humor, bezstarostnosť, šibalstvo, ktoré je v jeho aj v mojich očiach, živočíšnosť, živelnosť a už mi nič nepríde na um.
V čom ste odlišní?
Neuvažujem tak racionálne a dostatočne cieľavedomo o veciach, v ktorých chcem uspieť. Niektoré záležitosti flákam. Otec je zodpovednejší.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Skoro nič, pretože mama nechcela, aby sme pociťovali ako problém, že sa rozviedli. Obaja zostali kamarátmi. Vznikali tak kuriózne a milé situácie, keď za nami otec chodieval. Mama vždy nachystala pohostenie, ponúkla ho, bolo to fajn.
Rozprával vám rozprávky?
Rozprával, ale skôr ma brával do divadla, na operu alebo sme spievali Horela lipka, horela. Bývalo mi zle v aute a medzi každým vracaním sme spievali.
Dodnes vám nejako pomáha?
Radí mi, čo a ako v škole, vpráci, a tak...
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na zážitky, ktoré sme prežili u našej babky v Prašiciach. Na psíčka Ronyho a na to, ako sa nám otec venoval. Napríklad s nami chodil na nočné romantické sánkovačky, pri ktorých pozapaľoval veľké tehly z pevného liehu. Krásny, teplý oheň na snehovej pláni.
V ktorej úlohe sa vám najviac páčil?
V rozprávke Múdry Maťko a blázni. A nikdy naňho nezabudnem ako na divadelného Caligulu. Okrem toho ako ženích z filmu Pásla kone na betóne.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Viem, že jednu z najväčších radostí by som mu urobila, keby som dokončila štúdium produkcie a manažmentu na VŠMU, ktoré som prerušila, keď ma prijali na herectvo.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
Netuším, ale vždy ma zaujímalo, čo znamená jeho miniatúrne tetovanie Táňa na vnútornej strane prostredníka ľavej ruky. Vraj si to vytetoval ako pätnásťročný. Či to bolo z tej prvej, to vie iba on sám.

Veronika Paulovičová (24) skončila gymnázium v Martine, potom vyštudovala herectvo na VŠMU. Ako šesťročná účinkovala s otcom v televíznej Nedeľnej chvíľke poézie, ako desaťročná v martinskej inscenácii Cigáni idú do neba, čo sa jej zišlo v súčasnosti, keď v rovnomennej inscenácii na Novej scéne stvárňuje hlavnú postavu Radu. Na Malej scéne hrala v inscenácii Inkognito. V televízii Markíza hlási počasie ako rosnička.

Autor: Barbora Laucká / Foto: Roman Ferstl