iaca s istotou, že si tam nájdu prácu a možnosti na život. Bratislava ich predstavy nespĺňa, v iných českých mestách by nežili. Do Prahy prišli z rôznych dôvodov, ale zhodne tvrdia: Dá sa tu žiť. Čo ich núti odísť a čo ich fascinuje na živote v českej metropole? Ako sa zmení život pražských Slovákov v rámci Európskej únie?

Magická istota
S piatimi mladými ľuďmi sme sa stretli počas jedného víkendu v pohodových pražských kaviarňach. Niektorí z nich si odskočili z práce, niektorých sme vytiahli po dlhom čase do centra, ktorému sa vyhýbajú. Prvotné očarenie veľkomestom sa pominulo a nastúpili každodenné starosti o existenciu. Traja z nich sú z východného Slovenska, najdlhšie - ôsmy rok - tu žije redaktorka Českej televízie. Absolvent Trnavskej univerzity Zdeno je v Prahe dva mesiace.
Hlavné mesto bývalého Československa a dnes Čiech bolo odjakživa iným svetom, metropolou so všetkým, čo veľkomestá ponúkajú: anonymitu, viac príležitostí na všetko, patričný ruch a množstvo podnetov. Po revolúcii v roku 1989 sa z pražského podzemia plynulo vynorila celá undergroundová kultúra a pre mladých ľudí ísť do Prahy znamenalo čosi kultové.
Dnes sa do hlavného mesta Česka nechodí pre mesto ani kafkovské uličky, tie sú upchaté turistami. Mladí ľudia odchádzajú do Prahy na istotu - zohnať džob, podnájom a začať žiť podľa vlastných predstáv. Už nie je podstatné to, že je to práve Praha. Ako hovorí Zdeno, Prešovčan po vysokej škole: "Praha je veľké mesto a niekedy sme boli spoločný štát, ale ak by som vedel po maďarsky, išiel by som žiť do Budapešti."

Udomácňovanie
Východniari majú väčšinou rovnakú skúsenosť. Všetci z jedného mesta držia spolu, a keď príde niekto nový, má zadarmo ubytovanie, kým si niečo nenájde. Fotograf Peter pozná svojich rodákov z Prešova, ale po príchode do Prahy býval u spolužiaka z Košíc. "Nikto sem nejde naslepo. Každý, kto tu je, volá aj ďalších kamarátov, ktorí doma nemajú čo robiť." Dodáva, že v hlavnom meste už žije takmer celá jeho partia zo základnej školy.
Súdržnosť rodákov potvrdzuje aj ďalšia východniarka Mirka, ktorá sa do českého mesta prisťahovala z Ameriky. "Chytíš sa u niekoho a potom ideš ďalej svojou cestou," hovorí.
Redaktorka Českej televízie Jana Holíková odišla do Prahy pred ôsmimi rokmi, po vysokej škole v Bratislave. "Pre mňa to bolo jednoduchšie v tom, že som tu mala priateľa a zázemie. Ak by tu nebol on, neviem, či by som šla práve sem," hovorí a dodáva, že na skusy do cudziny by sa vybrala tak či tak. Napriek tomu, že rok nemala prácu, a preto sa nachvíľu vrátila naspäť do Bratislavy, tvrdí, že najťažšie vraj bolo prispôsobiť sa českej mentalite. A pražskej zvlášť: "Pražania majú trošku iný vzťah k ostatným Čechom a ešte iný k Slovákom. Niektorí sú naštvaní, že sme sa rozdelili, niektorí hovoria, že im berieme prácu, iní sú k nám skvelí." Ešte stále sa stretáva s tým, že riešia rozdelenie štátu.

Prečo práve do Prahy?
V spoločnom štáte bolo zvyčajné, že Slováci robili v Prahe všetky zamestnania od robotníckych prác po riaditeľov. Po páde hranice so Západom je toto mesto rovnakou metropolou ako iné veľkomestá. Mirka, ktorá študovala v Prešove, odišla hneď po škole do Spojených štátov. Po vypršaní víza sa rozhodovala, kam ďalej. "Rozhodla som sa, že východnejšie ako Praha už nejdem. Ani si neviem predstaviť, že by som sa mala vrátiť žiť do malého mesta." Dá sa tu podľa nej nájsť dobrá práca, nie je tu nuda, ani taká veľká nezamestnanosť. Pracuje vo firme, ktorá robí tréningy a školenia pre firmy a spoločnosti. Prevažná časť zamestnancov sú Angličania, v práci rozpráva po anglicky. Predstava, že by mala ísť na Slovensko a riešiť tam banálne problémy, je pre ňu nepríjemná. "Na Prahe je dobré, že máš väčšie možnosti a väčšie peniaze, lákadlom nie je samotné mesto," hovorí Mirka s pocitom svetoobčianky.
Medzi Amsterdamom a Prahou sa rozhodovala aj Beáta, skôr než odišla z reklamnej agentúry v Bratislave. Grafička z južného Slovenska odišla za zmenou, "zmenou všetkého aza širšími možnosťami vrátane muziky", ako hovorí. "Bratislavy som mala dosť, tam už skoro každého poznám, stačí sa prejsť po meste. Praha je stále anonymná."

Preskok cez slovenskú metropolu
Do menšieho mesta by sme sa už nevrátili, nechceme sa nudiť - zhodnú sa všetci naši "Pražania". Nudou nemyslia málo koncertov alebo zábavy, skôr pocit prázdna z toho, že doma sa nie je čoho chytiť.
Peter sa po vojenčine rok potuloval doma, skúšal si nájsť prácu v odbore, ktorý skončil na strednej umeleckej škole v Košiciach. "Pamätám si, že som zohnal zákazku - fotenie Vysokých Tatier do katalógu. Pani, ktorá si to objednala, mi dala horko-ťažko sedem stoviek za materiál, a to som chcel ešte niečo za prácu! Takéto "skvelé" kšefty by som mal doma možno raz za mesiac. V Prahe mám čo robiť aj ako fotograf," hovorí.
Bratislava ako veľké mesto s väčšími možnosťami ho nikdy nepriťahovala. "Nie, nie, do Bratislavy som chodil relatívne často a nič ma tam neoslovilo." Je presvedčený, že by tam nemal šancu dostať sa k zaujímavej práci. Jeho slová potvrdzuje Zdeno, ktorý sa rok pokúšal zohnať robotu v hlavnom meste Slovenska. "Ja som Bratislavu nepreskočil. Skončil som školu v Trnave a hľadal som. Za ten rok som odpovedal na množstvo inzerátov, no pozvali ma len na dva-tri seriózne pohovory." V Prahe je dva mesiace a za ten čas bol na rovnakom množstve konkurzov ako v Bratislave za celý rok. Je presvedčený, že odlev mozgov z našej krajiny je v plnom prúde. Hovorí: "Humanitné vzdelanie na Slovensku nikomu nič nehovorí a bez praxe nemáte šancu." Robotu v štátnej správe za šesť a pol tisíca hrubého odmietol.
"Šesť a pol tu zarobíš, aj keby si robil čokoľvek," krútia hlavami obaja kamaráti.

Drsné začiatky
V Bratislave možno, v Prahe isto, hovorí sa medzi pražskými Slovákmi, a myslia tým prácu. "Ak nemáš z čoho žiť, čo môžeš robiť?" reaguje Zdeno na našu otázku, či je práca hlavnou náplňou jeho života. Po štúdiu filozofie nemal prečo odchádzať, na Slovensku mal priateľku a privát. Aktívne hľadal prácu, ale nepodarilo sa. Teraz býva u rodiny a v ich firme robí "všetko, čo treba". Popri tom hľadá v možnostiach, ktoré by doma nenašiel.
Ako nájsť zamestnanie v českej metropole?
Beáta priznáva, že začiatok bol drsný, že to nebolo také ľahké, ako si myslela. Išla naslepo. "Celé dni som sedela za internetom a čakala pozvania na pohovor. Až keď som sa zorientovala a zistila, že existuje personálna agentúra špeciálne na prácu v reklamke, chodilo toľko ponúk, že som si mohla vyberať. Neviem, ako je to v iných oblastiach," hovorí. Dnes ju živí práca v medzinárodnej reklamnej agentúre. Pochvaľuje si, že tam nie je problém zavolať na spoluprácu napríklad režiséra, ktorý robil klip Madonne. Keď sa jej doma pýtajú, aké je to v Prahe, odpovedá: "Dobré, asi o päťdesiat percent lepšie ako doma."
Zdeno zatiaľ oceňuje aspoň iný prístup firiem. Na jeho žiadosti o zamestnanie na Slovensku nijaká firma neodpisovala. Tu dostane minimálne oznam, že mu ďakujú za účasť.
Fotograf, ktorý sa uplatnil aj v reklame, bral na začiatku všetko, čo prišlo. Premietal v kine, robil asistenta módnemu fotografovi. V novej práci sa musel naučiť narábať s neznámou digitálnou technikou. Má však skúsenosť, že v Prahe prijmú do zamestnania mladého človeka aj bez praxe. "Naučia ho všetko, čo potrebujú, človeka si vytvoria. Nehľadajú hotových ľudí."
Často fotí aj cez víkendy a neskoro do noci, ale pochvaľuje si úroveň a profesionalitu. "Ľudia tu viac „žerú" svoju prácu a pravdepodobne sú za ňu lepšie platení."
Ani v Prahe však nie je práca istá. "Zo dňa na deň môžem skončiť v robote, ktorú robím, ale potom mám šancu hľadať a nájsť inú," dodáva.

Slováci cudzí a pokope
V českej metropole fungujú slovenské spolky. V Slovenskom inštitúte vychádza slovenský časopis Korene. Ani v jednom zo spolkov nenájdete nikoho z piatich ľudí, s ktorými sme strávili víkend. Potrebu združovať sa na základe národnosti prejavujú skôr starší ľudia - tí, ktorí v Čechách žijú podstatne dlhšie - a potom študenti. Imigranti z východného Slovenska sa stretávajú prirodzene, s kamarátmi večer v meste. Mnohí z nich sa priatelia s domácimi a ľudí si vyberajú skôr podľa povahy.
"Som odtrhnutá od Slovákov od začiatku, nevyhľadávam ich," hovorí redaktorka Holíková. Keď tu začínala, ako prvých oslovila udomácnených Slovákov s prosbou o pomoc, ale ako hovorí, mnohí si nenašli čas.
Postavenie Slovákov v Čechách sa od obrazu klasického cudzinca v niečom líši. Je to sčasti pozostatok česko-slovenského spolunažívania, v ktorom sa premieta sentiment, ale aj vzájomná antipatia dvoch národov. Zároveň je Praha plná cudzincov ktorí prišli zo Západu, z Ameriky, a toto mesto je pre nich jedno z mnohých veľkomiest, kde sa dá anonymne žiť. Niekde medzi týmito dvoma pólmi sa pohybujú pocity mladých Slovákov, ktorí si vybrali Prahu na život.
Úplne inak Česi vnímajú iných východných cudzincov, napríklad Ukrajincov, ktorí na úteku pred chudobou berú hocijakú robotu.

Bývam tu, volím tam
Posledne bola Jana Holíková doma voliť slovenského prezidenta. "Veď tam žije moja mama, tak prečo by som jej neurobila lepšie? Alebo horšie!" smeje sa.
Na spokojnosť jej stačilo už to, keď padol Mečiarov režim. Povedala si, že horšie to vari už nebude. Potom predsa len cestovala zvoliť prezidenta, no po prvom kole a úvahách, kto je menšie zlo, sa na druhé kolo vykašľala. "Povedala som si: Nežijem tam, tak čo to budem riešiť." Po toľkých rokoch v Čechách uvažuje, že by mala ovplyvňovať dianie skôr tam ako na Slovensku. "Nie je to nespravodlivé ísť voliť niekam, kde nežiješ?" pýta sa.
Peter sa necíti na to, aby Čechom hovoril, ako to majú robiť. Aj keď sa teší zo vstupu oboch krajín do Európskej únie, voliť domov nechodí a česká politika ho príliš nezaujíma. Zdeno má orientačný prehľad o českej politickej situácii, ale to, koľko majú komunisti percent, ho netrápi. "Ak by mali toľko na Slovensku, to by ma štvalo," dodáva.
Najdôležitejšie sú pre nich výsledky politiky, konkrétne zákony týkajúce sa pobytu, zamestnania a statusu cudzincov. To, čo im umožňuje zostať a pracovať. Jana Holíková profesijne ako redaktorka spravodajstva sleduje dianie na Slovensku. Je v úžase z toho, ako u nás prebiehajú reformy a zamyslene dodáva: "Čechy to ešte len čaká."
Možno po tom, ako sa zmeny aj tam rozbehnú, nebude už život v Prahe taký lákavý pre mladých, čo si hľadajú prácu. Ani doteraz nikto z nich peniaze nerozhadzoval. Podnájmy nie sú lacné, doteraz tam človek bez trvalého pobytu nedostal ani hypotéku na byt.
Nikto z nich sa však nesťažuje, pre taký život sa rozhodli sami.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ / Foto: LARWA