vzostup a pokrok, nesplnilo výkonnostné ciele a vedenie klubu sa s Radolským rozlúčilo.

Čo chýbalo šéfom vo výsledkoch?

„Najskôr sme hrali o pohár futbalovej asociácie a v jednej zo šesťčlenných skupín skončil Al Šabab tretí. Vypadol ako desať podobne kvalitných tímov. Taký je pohár. S výkonmi bolo vedenie spokojné. Prišiel však prvý majstrovský zápas 14. novembra s tímom Al-Jazire a prehra 0:1 po skutočne veľmi prísnej penalte. Mimochodom, premenil ju niekdajší najlepší hráč sveta George Weah z Libérie. V nedeľu prišla ďalšia prehra 1:3 proti Al-Ainu, ktorý trénuje bývalý rumunský reprezentačný kormidelník Anghel Iordanescu, a na druhý deň ma vedenie prepustilo.“

Skutočne si myslíte, že herne to bolo v poriadku?

„Netvrdím to iba ja, ale ubezpečil ma o tom aj kolega Iordanescu, Čech Milan Máčala, hráči. Fanúšikom sa spôsob hry páčil. Nedávali sme však góly a to rozhodlo. Na krásu sa futbal nehrá. Proti Al-Ainu sme dostali tri góly z troch návštev súpera v našej šestnástke a my sme premárnili také šance, o ktorých sa vo futbale hovorí, že človek by až plakal, keď vidí, čo sa dá zahodiť.“

Ako vám oficiálne oznámili skončenie spolupráce?

„Že im je to ľúto, to mi povedali predvčerom, v pondelok, a ako dôvod uviedli, že sme si nesadli. Mužstvo nesadlo mne a ja jemu. A že je lepšie rozísť sa.“

Beriete také argumenty?

„Ťažko o nich polemizovať, je to realita, v tunajšom svete bežná rozlúčka. Nie sú výsledky. Napokon vždy je pri neúspechu jednoduchšie prepustiť generála, ako vymeniť armádu.“

Museli ste hneď opustiť klub?

„Nie, dostal som toľko času na odchod, koľko sám uznám za vhodné, k dispozícii mám auto, čakám na poslednú výplatu a rozmýšľam, čo si odnesiem ako spomienku na túto krajinu.“

Ste dávnejšie jedným z kandidátov na post reprezentačného kormidelníka Slovenska.

„Funkcionári zväzu ma už oslovili s otázkou, či by som prijal túto ponuku ešte v čase, keď som bol trénerom Al-Šababu. Oslovili však aj ďalších kandidátov. Sú to predčasné úvahy, hoci priznávam, že si viem takúto prácu predstaviť. Teraz, keď som voľný, sa zo zväzu neozvali, čo je logické. Prišlo to rýchlo. Ja som však už pri prvom kontakte jasne povedal, že chcem byť trénerom slovenskej reprezentácie.“

Necítite s odstupom času istú zatrpknutosť v dôsledku toho, že vám funkciu neponúkli po skončení olympijského cyklu pri úspešnej dvadsaťjednotke, z ktorej ste najlepšie mohli zapracovať hráčov do seniorského áčka?

„Necítim. Nebol som sklamaný ani vtedy. Nebudem ani teraz, ak ma neoslovia. Ak niekto niekoho nechce, je zbytočné sa ponúkať. Vraví sa: kam ťa nevolajú, tam sa nehrň. A či som mohol najlepšie zapracovať mladých, aj to posudzovali funkcionári, je to skôr otázka pre nich. V hre sú traja-štyria adepti, výber musí byť. Aj vtedy bol a vybrali toho, koho vybrali. Pre mňa je uznaním už to, že som v hre o túto vážnu funkciu. Nie som a nebol som jediný ani po olympiáde.“

Brali by ste, ak by si vás niektorý z iných oslovených trénerov zobral za asistenta?

„Aj to je otázka, ktorou sa zatiaľ nevzrušujem. Ak by taká ponuka prišla, zvážim ju. Všetko závisí od ponuky a súvislostí s ňou, dovtedy je to iba teória.“

JÁN MIKULA