Spolu s Jánom Čarnogurským ste požiadali prezidenta Havla v r. 1990 o milosť pre obvinených príslušníkov ŠtB, ktorí vás zatýkali a vyšetrovali. Prečo?
„Vojenská prokuratúra začala trestné stíhanie proti jednému príslušníkovi ŠtB, ktorý nás neodôvodnene držal v cele predbežného zadržania. Aj mne, aj Jánovi Čarnogurskému sa v atmosfére, keď sa rozmýšľalo, ako sa vyrovnať s celou minulosťou, zdalo dosť absurdné, aby sa týmto jedným prípadom akoby mal riešiť problém 40 rokov zločinov komunizmu. Od detstva som poznal príkoria a utrpenie zavretých ľudí, ktorí sedeli 10-15 rokov. Videlo sa mi nepatričné, že sa bude ventilovať jeden prípad, a to podstatné zostane nepotrestané a nedotknuté. Preto sme vystúpili a žiadali prezidenta o milosť.“
Pokladáte to dnes za chybu?
„Diskusia o tom, čo sa dalo vtedy robiť, beží stále. V mysli mám stále slová Milana Šimečku staršieho, ktoré povedal v debatách o tom, ako a koho trestať. Išlo totiž o to, kde začať a najmä, kde skončiť. Pretože potom to už bude reťazová reakcia, ktorá zasiahne celú spoločnosť. Je tu problém nielen komunistov a eštebákov, ale aj mnohých nekomunistov a ostatných, ktorí participovali na tom režime tým, že si nejako prilepšovali, využívali systém všeobecného majetku. Asi najvážnejšie to vystihol prezident Havel, všeobecnou amnestiou: Bol to taký neľudský sytém a taký veľký pád sytému, že skúsme začať odznova.“
Dnes sa však výrazne angažujete, aby sa o zločinoch komunizmu hovorilo, podieľali ste sa na vzniku knihy Zločiny komunizmu 1948-1989.
„To je samozrejmé, že to treba robiť. Aby už nemohla byť falšovaná história, aby bolo jasne vidno, čo to bol komunizmus.“
(mar)
