Minister spravodlivosti Daniel Lipšic už navrhol šiestim sudcom bratislavského krajského súdu disciplinárne tresty, z toho dvoch chce úplne zbaviť funkcie. Lipšic nedávno opísal, ako taká mafia funguje. "Silné finančné skupiny si nájdu firmu s rozsiahlym majetkom. Cez svoje účelovo vytvorené spoločnosti dosiahnu vyhlásenie konkurzu a výber správcu konkurznej podstaty."

Darí sa im to podľa Lipšica preto, lebo sa dohodnú so sudcami a správcami. Tých mali práve títo šiesti sudcovia vyberať nezákonne, správcovia potom odkúpia majetok údajne skrachovanej, hoci predtým zdravej firmy, za veľmi výhodnú cenu.

Kontrola ministerstva ukázala, že sudcovia vyberali správcov konkurznej podstaty mimo poradia tak, aby vybrali toho "správneho". Lipšic to v relácii STV Pod lampou prirovnal k mafii. Takto vytunelované vraj boli napríklad firmy Istrofin, BCT či Vinoprodukt, kde bol majetok v hodnote takmer štyri a pol miliardy korún.

Lipšic povedal, že len v jednej dedinke sídli viac ako dvesto fiktívnych alebo účelovo vytvorených firiem. Práve na ne finančné skupiny prevedú a rozdelia pohľadávky. Na vyhlásenie konkurzu musia dať totiž návrh minimálne dve firmy, ktorým spoločnosť dlhuje majetok. Spoločnosť, ktorá násilne skončí v bankrote je pritom relatívne zdravá.

Dedinka sa volá Žihárec. Z 200 registrovaných firiem sídli väčšina v dvoch starých domoch, kde býva jedna rodina. Konateľom by mal byť Karol G., ktorý sa pre SME nechcel vyjadriť. Jeho syn povedal: "Tu žiadna firma nie je." Starosta obce si myslí, že ide o fiktívneho majiteľa.

Ministerstvo od januára mení systém a bude konkurzy prísnejšie kontrolovať.

Ako to funguje

Spoločnosť S (finančná skupina) má záujem zlikvidovať konkurenta M a získať jeho majetok. Skúpi preto pohľadávky, ktoré má firma M voči inej firme či firmám, prípadne vyrobí fiktívne. Pohľadávku potom rozpredá, a tak rozdelí na viac spoločností S1, S2, S3..., ktoré nerobia nič a sídlo majú zapísané tam, kde v skutočnosti vôbec nesídlia (napríklad Žihárec).

Návrh na konkurz musia totiž podať minimálne dve firmy, ktorým spoločnosť M dlhuje peniaze. Firmy S1 a S2 vyzvú spoločnosť M, aby im dlh zaplatila. K výzve však nepriložia buď žiadne číslo účtu, alebo falošné. Spoločnosť M nemá ako zaplatiť, aj keby chcela.

Spoločnosti S1 a S2 potom dajú na súd návrh na vyhlásenie konkurzu. Ako dôkaz poskytnú výzvy na zaplatenie dlhu, na ktoré spoločnosť M nereagovala.

Spriaznený sudca vyhlási konkurz, určí spriazneného správcu konkurznej podstaty, ktorý sa automaticky stáva štatutárom spoločnosti. Jej majetok potom predá konkurenčnej firme S za veľmi nízku cenu.

Môže sa tiež stať, že sudca konkurz nevyhlási, lebo spoločnosť M stihne zaplatiť dlžobu, napríklad spoločnosti S1. Sudca návrh na konkurz právoplatne neodmietne. Zanikne síce dôvod na vyhlásenie konkurzu od spoločnosti S1 a S2, príde však spoločnosť S3 s ďalšou pohľadávkou. Sudca tým, že návrh ešte neodmietol, pripustí do konkurzu ďalšieho veriteľa a konkurz vyhlási, lebo oň žiadajú firmy S2 a S3.

Dotknúť sa to môže aj bežných ľudí. Ak si kúpia auto od firmy, na ktorú je neskôr vyhlásený konkurz, auto je tiež zahrnuté do konkurzu. Ak človek nestihne včas podať na súd žiadosť o vyňatie svojho auta z konkurzu, lebo zaň legálne platil, má smolu. Musí potom zbytočne platiť napríklad rôzne súdne poplatky a súd ešte vôbec nemusí vyhrať.