Investičná a rozvojová banka (IRB) by začiatkom decembra mala dať definitívnu bodku za štátom financované ozdravenie bankového sektora, náklady ktorého prevýšili 100 miliárd korún. Po Slovenskej sporiteľni a Všeobecnej úverovej banke je IRB posledným z bankových domov, ktoré sa pred predajom strategickému investorovi zbavili miliárd zlých úverov.

O jej stave tesne pred privatizáciou, problémoch z nedávnej minulosti a zámeroch v najbližšej budúcnosti sme sa rozprávali s prezidentom banky ĽUBOŠOM VRAŽDOM.

Privatizácia IRB sa ťahá už dva roky. Súhlas vlády s jej predajom maďarskej OTP Bank znamená bodku za týmto procesom. Bude to bodka aj za vašou prácou alebo sa práca ešte len začína?

„Obidvoje. Tie veci, ktoré banka musela počas prípravy na privatizáciu urobiť, boli vykonané. Vstup nového investora do IRB však určite nie je finále. Je to začiatok. Často sa vstup strategického investora vníma ako určitý vrchol v živote banky, no opak je pravda.“

Do IRB vstupuje OTP, ktorá je na svojom domácom trhu najväčšou sporiteľňou. Bude tento krok znamenať odklon od vašej doterajšej stratégie? Stanete sa druhou sporiteľňou na Slovensku?

„Malé spresnenie – OTP v minulosti pôvodne bola sporiteľňou, dnes je to univerzálna banka vrátane zmeny názvu aj šírkou poskytovaných služieb. Pokiaľ ide o zmenu orientácie banky, platná stratégia, ktorá bola prijatá v minulom roku, hovorí o veľmi silnej orientácii na retailovú klientelu. Čiže retailová klientela, malí a strední podnikatelia sú pre IRB rozhodujúcimi segmentmi trhu. Teraz je ešte, samozrejme, predčasné hovoriť o prípadnej zmene stratégie banky, ktorú môže určiť jej nový majiteľ.“

Časť výnosu z privatizácie banky je podobne ako v ostatných predávaných podnikoch a bankách určená ako rezerva na krytie nákladov spojených s nevyriešenými súdnymi spormi. Vo vašom prípade táto suma predstavuje 250 miliónov korún. Aké súdne spory banka vedie?

„Takýto postup je pri privatizácii štandardný, žiadny nový investor nechce kupovať banku alebo podnik s nejakými podlžnosťami z minulosti. V našom prípade je tých sporov viac a ich štvrťmiliardové ‘ocenenie‘ je adekvátne dnes známym rizikám z týchto súdnych sporov.“

Jedným z najviac medializovaných problémov okolo banky boli tie, ktoré súviseli so súkromnou spoločnosťou Penta. Sú medzi nevyriešenými súdnymi spormi aj také, ktoré by súviseli s menom tejto finančnej skupiny?

„Problémy mala Penta so štátom ako akcionárom banky, nikdy sa tieto spory netýkali banky priamo. Všetky ešte nevyriešené súdne spory sú záležitosťou minulosti, všetky súvisia s obdobím spred nútenej správy (december 1997 – december 1999, pozn. red.).“

Môžete byť v dvoch-troch prípadoch konkrétnejší?

„Myslím, že by nebolo dobré ich medializovať. No je ich viacero, niektoré sú relatívne menšie, niektoré väčšie, nie je to otázka jediného súdneho sporu.“

Len niekoľko týždňov pred vyvrcholením privatizácie zažila banka personálne zemetrasenie, keď boli prakticky na dennom poriadku odchody jej vrcholových manažérov. Čo bolo príčinou?

„Pokiaľ ide o personálne zmeny, môžeme ich rozdeliť do dvoch skupín. V jednej sú tie, ktoré vykonala dozorná rada a akcionár z hľadiska obsadenia predstavenstva, čo bolo plne v ich kompetencii. Druhá oblasť boli personálne zmeny, kde došlo k rozviazania pracovného pomeru s niektorými pracovníkmi, ktorí nedodržali vnútorné normy a postupy banky a možno povedať, že aj určitú bankovú etiku, pokiaľ išlo o verejné vyjadrenia k niektorým sporným záležitostiam. Banka je inštitúcia založená na dôvere a musí dodržiavať určité pravidlá. Z blízkeho zahraničia sme dostali reakcie typu: To by u nás nebolo možné…“

V tom istom čase sa meno banky tiež spájalo so Stranou demokratickej ľavice, na tému predaja IRB maďarskému investorovi sa nechala počuť aj šéfka národniarov… Boli na vašu prácu vyvíjané nejaké politické tlaky?

„Nie. V žiadnej súvislosti, ani v pozitívnej, ani v negatívnej. Dokonca môžem povedať, že nielen na tomto poste, ale ani na žiadnom, ktoré som v minulosti zastával.“

Ako si potom vysvetľujete, že napr. v medializovanej kauze tender na dodávku systému elektronického bankovníctva bola banka a niektorí jej pracovníci uvádzaní ako spojka medzi IRB a Stranou demokratickej ľavice?

„Máte pravdu, tento problém živil médiá pomerne dlho. Myslím, že mu bola venovaná viac ako dostatočná pozornosť a v každom prípade to banke poškodilo. Z hľadiska jej obchodov to malo negatívny dopad.“

Predchádzajúcu otázku sa teda opýtam inak. Nebola táto kauza formou nejakého politického tlaku?

„Nemám dostatok podkladov, aby som takéto tvrdenie mohol akokoľvek komentovať. No môžem potvrdiť, že v tomto období sa čísla banky zhoršili.“

Na ozdravenie IRB štát vynaložil asi 14 miliárd korún. Ste už po tejto injekcii štandardnou bankou z pohľadu kritérií centrálnej banky alebo sú tieto kritériá stále deformované napr. úverovou angažovanosťou voči Slovenským elektrárňam?

„Som veľmi rád, že o tejto banke môžem povedať, že v IRB je už normálnym stavom to, čo je za ‘normálne‘ považované v každej inej banke. Ani na minútu sme nemali problémy s likviditou, čo je úplne základná požiadavka, no kedysi to v tejto banke tak nebolo. Aj pokiaľ ide o sprísnené požiadavky Národnej banky Slovenska – všetky banka plní s jedinou výnimkou, ktorou je otázka angažovanosti voči jednému klientovi.

Tu však chcem poukázať na závažnú vec. Odhliadnuc od toho, že je tu pripravené jedno riešenie, ktoré vláda už schválila, rozsah úverovej angažovanosti voči tomuto sektoru je taký, že ak by sa mal riešiť ‘silami‘ bánk pôsobiacich na Slovensku, bez štátnych záruk nie je celý bankový sektor schopný to vyfinancovať. Poskytnutím štátnych záruk sa pre IRB vytvoria podmienky, aké už v minulosti mali mnohé domáce a zahraničné bankové subjekty pri svojich úverových aktivitách. Nevnímam to ako nejakú láskavosť či zhovievavosť voči IRB, ale viac-menej určité zrovnoprávnenie s ostatnými.“

Ste prezidentom banky, v ktorej najväčšie akcionárske podiely vlastní priamo alebo nepriamo štát. Je výhoda mať vlastníkov, ktorých reprezentujú štátni úradníci?

„Odpoveď na túto otázku by mohla byť veľmi nebezpečná. (Úsmev.) No myslím si, že banky by nemali mať štát ako akcionára. Ak ich majú, malo by byť potom jasne definované, že ide o špecializované finančné inštitúcie alebo niekde inde operujú nad rámec bežných komerčných činností.

Na stoličke prezidenta sa v IRB za posledné roky vystriedalo viac ľudí. Udržiavate s nimi nejaký kontakt, rozprávate sa s nimi o banke?

„Vystriedalo sa tu veľmi veľa ľudí, to je fakt, niektorých dokonca ani osobne nepoznám, nikdy sme sa nevideli. Ak mám na priamu otázku dať priamu odpoveď, nestretávam sa s nikým z nich. Problémov mám na to dosť veľa a naše úsilie je dostať banku podstatne ďalej, na takéto ‘aktivity‘ absolútne nie je čas.“

Ešte v polovici deväťdesiatych rokov bola IRB podľa výšky bilančnej sumy treťou najväčšou bankou na Slovensku. Aká je vaša ambícia po privatizácii?

„Na túto otázku by bolo asi vhodnejšie odpovedať o mesiac, o dva, pretože veľmi úzko súvisí so zámermi a stratégiou nového akcionára. Osobne som presvedčený, že naša dnešná pozícia v druhej desiatke bánk na Slovensku určite nie je pozíciou, ktorá by uspokojovala nášho nového akcionára a neuspokojuje ani jej dnešné vedenie. Mierime podstatne ďalej a vyššie.“