Pobyt na jednotke pre transplantáciu kostnej drene je čakaním na budúcnosť. Vďaka práci kolektívu primára Lakotu je tá budúcnosť stále perspektívnejšia. Na snímke MUDr. Veronika Ballová z transplantačného tímu a pacientka, ktorá o pár hodín podstúpi transplantáciu.
Keď sa hovorí o onkologických ochoreniach, zdôrazňuje sa najmä prevencia. Iste, je veľmi dôležitá, ale existujú aj nádory, kde pacienti nemôžu urobiť nič preto, aby na ne neochoreli. Napríklad Hodgkinov lymfóm. Ohrozuje najmä školákov a mladých ľudí okolo dvadsaťpäť až tridsať rokov. Druhá kritická vlna je po šesťdesiatpäťke. Ich nádejou je chemoterapia a rádioterapia v čase, keď sa ochorenie zistí, a transplantácia kostnej drene, keď sa choroba vráti.
Jednu z jednotiek pre transplantáciu kostnej drene vedie v Národnom onkologickom ústave Bratislave MUDr. Ján Lakota, CSc.
Na prvý pohľad je to nudné pracovisko. Transplantácia kostnej drene sa nerobí na operačnej sále, ale na obyčajnej izolačke. Nie sú tu žiadne pípajúce a svetielkujúce prístroje, žiadne skalpely. Ten zázrak sa deje v malých presklených kójach, oddelených bledomodrými závesmi. Pacient len leží v bledomodrých perinách a niekoľko dní mu do žíl prúdi silná chemoterapia. Dokonca ani tú nevidieť, vidno iba priesvitnú kanylu. Sklenená fľaša je za dverami izby, lebo niektorých ľudí pohľad na infúziu traumatizuje. Keď silná chemoterapia zničí všetky nádorové bunky, príde sestrička so striekačkou a chorému podá vo forme infúzie alebo injekcie nové, zdravé bunky. Vyzerá to ako obyčajná injekcia a predsa je v nej ukrytý najväčší zázrak - nádej na život bez rakoviny.
Dôležití súrodenci
O čo vlastne ide pri transplantácii kostnej drene? Chorý dostane vo veľmi vysokých dávkach chemoterapiu, ktorá by mala zničiť všetky nádorové bunky. Je však taká silná, že zničí aj zdravé bunky kostnej drene, a aby to človek prežil, potrebuje dostať nové krvotvorné bunky, ktoré, laicky povedané, organizmus nanovo naštartujú. Týmto "agresívnym" spôsobom sa však natrvalo vylieči vysoké percento pacientov s lymfómami, Hodgkinovou chorobou či leukémiou, prežívanie je dokonca lepšie ako pri niektorých štandardných liečebných postupoch.
"Máme pacientov sedem až desať rokov po transplantácii, ktorí sú úplne v poriadku a je veľká šanca, že budú v poriadku natrvalo. Dlhodobejšie vlastné údaje nemáme len preto, že fungujeme iba dvanásť rokov," hovorí MUDr. Veronika Ballová z transplantačného tímu.
Zdravé krvotvorné bunky sa získavajú dvoma spôsobmi. Pri autológnej transplantácii si krvotvorné bunky daruje sám pacient. Odoberú sa mu ešte pred podaním chemoterapie, spracujú sa a zmrazené odložia, aby ich v pravý čas mohli použiť.
Pri allogénnej transplantácii je darcom buniek zhodný súrodenec alebo vhodný cudzí darca nájdený pomocou registra darcov. Pri niektorých ochoreniach je allogénna transplantácia jedinou šancou na vyliečenie. Aj preto je zlé, že sa rodí málo detí a súrodencov ubúda. Keď ochorieme, nebude nás mať kto ťahať z kaše.
Bunky, do boja!
Samozrejme, nie každý pacient s leukémiou či lymfómom musí ísť na transplantáciu. Podrobí sa jej len ten, u ktorého sa štandardnými postupmi choroba nevylieči, prípadne sa vráti.
"Taký pacient dostane najprv záchranný režim - chemoterapiu. Liečba je zameraná na to, aby čo najviac z choroby odbudlo a tiež sa otestuje, nakoľko je choroba citlivá na chemoterapiu. Keď je odpoveď na liečbu dostatočná, nasleduje veľmi dôležitá procedúra - zber periférnych kmeňových buniek," vysvetľuje doktorka Ballová. "Keď u pacienta po druhom až treťom cykle chemoterapie regeneruje krvotvorba, podá sa mu látka, ktorá spôsobí, že sa z kostnej drene vyplavujú kvantá krvotvorných kmeňových buniek. Za normálnych okolností v nej iba 'čučia' a v krvi cirkulujú len ojedinele. Keď sa vyplavia, na špeciálnom prístroji sa z krvi separujú a keď ich je dostatok, ide pacient domov, aby si oddýchol. Potom ho prijmeme na transplantačnú jednotku, kde dostane chemoterapiu v ešte vyšších dávkach, aby sa zlikvidovali zvyšky nádorových buniek. Po nej by sa však už krvotvorba sama neobnovila a pacient by zomrel na komplikácie, preto sa mu podajú nové zdravé bunky a keď sa ujmú, po dvoch až štyroch týždňoch môže ísť domov."
Pozor na chodbové reči
"Keby som vedel, čo ma čaká, nejdem do toho," povedal mi pred mnohými rokmi priateľ, ktorý mal leukémiu a podrobil sa transplantácii kostnej drene.
Utrpenie pacientov na transplantačkách s obľubou vykresľuje aj nejeden melodramatický film. Isteže, nie je to vôbec jednoduché, ale vývoj prudko postúpil a kvalita života pacientov na transplantačkách sa výrazne zlepšila.
"Liečenie už nie je spojené s vysloveným utrpením, ani komplikácie sa nedajú porovnať s minulosťou. Veľa pacientov nám hovorí, že to nebolo také strašné, ako si predstavovali podľa rečí, čo o transplantácii počuli po chodbách," hovorí MUDr. Ballová a vysvetľuje: "Je to najmä vďaka veľmi dobrej podpornej liečbe. Dnes už existuje široká škála antibiotík, lieky, ktoré dokážu vylúčiť vracanie. No najmä, s narastajúcim počtom transplantácií rastie aj skúsenosť lekárov a sestier a výrazne klesá úmrtnosť. V súčasnosti sa na dobrých pracoviskách pohybuje pod päť percent, u nás je to ešte menej."
Samozrejme, problémy, ktoré po transplantácii nasledujú, v žiadnom prípade nechce zľahčovať. V súvislosti s toxicitou chemoterapie sa objavuje nechutenstvo, nevoľnosť, poškodzujú sa sliznice, vypadávajú vlasy, pacienti majú boľavé ústa a nerozlišujú chute, trápia ich teploty, hnačky, niektorým sa môže kaziť zrak. Najťažšie však znášajú, že to všetko musia prežiť sami, na izolačke. Je to však veľmi dôležité, lebo ich imunita je takmer nulová a riziko nákazy sa musí minimalizovať.
Čakanie na budúcnosť
Lekárkine slová potvrdila aj pani Zdenka. Transplantácii kmeňových buniek sa podrobila dokonca dva razy - pred piatimi rokmi a teraz v marci. Zdôrazňuje, ako veľa sa na transplantačke zmenilo aj za taký relatívne krátky čas.
"Prvý raz som nevedela, do čoho idem. Na samotku, s veľmi prísnym režimom. Dokonca aj raňajky nám ožarovali, rožky potom boli celé scvrknuté. Jediný pohyb bol na rannú toaletu. Zakaždým sme sa museli kompletne prezliekať do sterilného odevu - plášť, čapica, rúška. Druhých dvoch pacientov, ktorí tiež podstupovali transplantáciu, som videla, len kým sme čakali na sprchu. Prvý vždy išiel ten najslabší, ktorý mal najnižšiu hladinu krviniek a po každom sestrička sprchu dôkladne vyumývala a vydezinfikovala. Potom som už len ležala. Jediným rozptýlením bola sestrička, ktorá merala tlak, lebo aj infúzie vymieňali zvonka. Na izbe je síce televízor, ale po pár dňoch vás prestane baviť. Ani čítať som nemohla, lebo z chemoterapie som dobre nevidela."
Takto zavretá bola Zdenka na transplantačke tri týždne a ďalšie štyri na oddelení, kde tiež ležala na izbe sama.
"No tam už aspoň mohli návštevy a aj strava bola pestrejšia. Dohromady som na samote preležala sedem týždňov a keď som odchádzala, povedala som si - už nikdy v živote! Lenže, tento rok sa choroba vrátila, dokonca ešte v horšej forme. Pán primár povedal, že som neprišla o päť minút dvanásť, ale dvanásť päť. Rátala som, že si opäť poležím vyše dvoch mesiacov, ale po troch týždňoch som už bola doma. Opustila som izolačku ešte skôr, ako mi začala ísť na nervy. Aj strava sa výrazne zlepšila. No najmä, nové bunky, ktoré som dostala od brata, telo výborne prijalo. Výsledky mám skvelé a v septembri sa chystám do zamestnania."
Čo som spravil zle?
Podobne ako pani Zdenka, každý z onkologických pacientov musí byť pripravený na to, že choroba sa môže vrátiť. Hoci v kútiku duše každý verí, že patrí do skupiny, ktorá sa vylieči, zďaleka to nie sú všetci. Najmä, keď pri ich diagnóze prevencia v podstate neexistuje
"Mnohí pacienti prichádzajú s pocitom viny - čo som urobil zle, čo som zanedbal? Ani som nefajčil, ani chorý som nebýval. Lenže pri lymfómoch nevieme jednoznačne povedať, čo ich spôsobuje, nedá sa povedať, keby si toto nerobil, neochorieš. Vyzerá to tak, že mnohí pacienti si v sebe nesú nejakú skrytú poruchu imunity a organizmus potom môže na určitý podnet abnormálne zareagovať. Stále je však veľa nezodpovedaných otázok, preto ani nemôžeme odpovedať na otázku, čo robiť, aby sa choroba viac nevrátila. Iba poctivo chodiť na kontroly a nefajčiť. Najmä pacienti po rádioterapii na hrudník, lebo majú vyššie riziko vzniku sekundárnych nádorových ochorení po pätnásť a viac rokoch po ukončení liečby," hovorí MUDr Ballová.
Pacienti sú rôzni. Niektorí sú zhovorčiví, iní mĺkvi. Niektorí boj dopredu vzdajú, iní nikdy neuveria, že sú naozaj vyliečení. Sú však aj bojovníci, ktorí počas liečby dokážu manažovať firmy, starať sa o rodiny. Veľa ľudí sa po transplantácii normálne vráti do života, do zamestnania. Tri pacientky mali dokonca po transplantácii dieťa, je to však skôr výnimka, pretože ženy po vysokých dávkach cytostatík zväčša prichádzajú do predčasnej menopauzy a muži neprodukujú živé spermie. Daňou za liečenie je neplodnosť. Aj tu je však pomoc, napríklad ešte pred chemoterapiou si môžu dať spermie zamraziť.
Na modrom ostrove
Do okna ordinácie sa opiera slnko. V miestnosti bzučí separačný prístroj. Je naň napojený pán Ladislav, ktorý prišiel darovať kmeňové bunky svojej sestre. Kedysi sa odoberali z lopát bedrových kostí, vyžadovalo to asi stopäťdesiat bolestivých vpichov do každej, preto sa darcovia uspávali. Dnes sa berú priamo z krvi a pacient zažíva presne to, čo "obyčajný" darca krvných doštičiek. Sedí či leží na polohovateľnom kresle a sleduje televízor. Ladislav potvrdí, že jediná bolesť, ktorú podstúpil, bolo pichnutie ihly do žily. A trocha nepríjemné je, že tri a pol hodiny musí vydržať bez toalety a trochu ho trápi smäd. Toto je však jediná jeho daň za záchranu sestrinho života.
Ona zatiaľ čaká na obsah jeho žíl o tri poschodia vyššie. Na to, že len o pár hodín podstúpi obávanú transplantáciu, je prekvapujúco pokojná a evidentne ju napriek nízkej imunite nič netrápi. Súhlasí dokonca, že ju môžeme navštíviť aj s fotografom. A tak vchádzame do jej bledomodrého sveta, tiež navlečení do bledomodrého. Dozvedáme sa, že je tu už druhý raz, no vôbec nie je bolestínska.
"Aký strach? Nie, nemám ho, už viem, o čo pôjde. A pevne verím, že mi tu pomôžu!"
Onkologické ochorenia na Slovensku
každoročne lekári zaregistrujú 23-tisíc nových prípadov ochorenia na rakovinu každoročne zomrie na rakovinu okolo 12-tisíc ľudí vlani zomrelo na rakovinu 7132 mužov a 4803 žien preventívne ošetrenia ročne absolvuje iba 64-tisíc ľudí za minulý rok urobili gynekológovia na Slovensku len 61 885 cytologických vyšetrení krčka maternice, ročne treba vyšetriť až desaťnásobne viac žien najčastejším onkologickým ochorením u žien je rakovina prsníka, u mužov je to rakovina pľúc na druhom mieste je rovnako u žien i mužov rakovina hrubého čreva a konečníka. (Zdroj: Eurocare-3)
