"Treba si vedieť uchovať pohnutie," to je prvá veta eseje vynikajúceho francúzskeho filozofa André Glucksmanna Dostojevskij na Manhattane (Agora, Bratislava 2003, preložila Barbara Lášticová), ktorej predmetom je globalizovaný nihilizmus. Na základe udalostí z 11. septembra 2001, keď teroristi lietadlami narazili do newyorských dvojičiek, napísal autor knihu, nielen pripomínajúcu tento hrozný okamih, ale vyvodzujúcu z neho filozofiu nihilizmu, ktorý sprevádza celé ľudské dejiny a skončí sa azda až sebazničením planéty.
Autor nechápe newyorský atentát len ako útok islamistov na západnú civilizáciu, ide hlbšie a ďalej do nedávnej i celkom dávnej minulosti ľudstva, aby ukázal, že v človeku existuje pud ničivosti, ktorého krajným pólom v prípade islamizmu bola "samovražda spojená kolektívnou vraždou" a stále trvajú takmer denne vybuchujúce "ľudské bomby" v Izraeli.
Glucksmann je neobyčajne rozhľadený mysliteľ, pozná svetovú literatúru od antiky po súčasnosť, o filozofii a histórii ani nehovoriac, a tak jeho esejistické analýzy majú charakter všetkých týchto disciplín, čo len zvyšuje pestrosť a čítavosť textu. Autor parafrázuje i cituje, ba niekde je dokonca celkom osobný, keď sa neubráni citoslovciam alebo apostrofovaniu toho-ktorého politika. Konkrétne činy, zločiny, nevníma totiž iba ako akty individuálneho fanatizmu; vidí aj druhú stránku veci, tzv. odpovede na terorizmus a za nimi neviditeľnú ruku politikov, ktorí maskujú miestne i nadregionálne genocídy snahou o poriadok, nastoľovanie statusu quo a pod.
Vynáša preto nemilosrdný a zavše hádam aj nespravodlivý súd nad súčasnými vládcami a nevyníma z nich ani takého Putina: pripomína to trochu kritika svetového politického divadla, ktorý si hru dokonale preštudoval, pozná obsadenie, nazrel dokonca do šatní a zákulisia a pozorne, priam so zápisníkom v ruke, sleduje predstavenie, kde o nás a bez nás hrajú iní. Krotí nadšenie nad rozpadom bipolarity sveta, keď metaforu o vlaku, ktorým "všetci cestujeme a sme odteraz solidárni", nazve neveriacky "nápevom romance nových čias" a s miernou iróniou traktuje schôdzky najvyšších predstaviteľov krajín, "hlavných výhybkárov", ktorí "riadia problémy dopravy a navrhujú cestujúcim, národom a civilizáciám tie najschodnejšie trasy".
Z čoho pramení Glucksmannov dejinný skepticizmus, cez ktorý predsa len presvitá svetielko nádeje? Jednak z toho, že sa dobre díva okolo seba bez ružových i bez čiernych okuliarov, jednak z dokonalého čítania historických kníh a svetovej literatúry, kde nachádza množstvo stále otvorených otázok.
Je to najmä Dostojevskij, ktorého meno vsunul aj do názvu knihy a ktorého Besy sú mu predobrazom moderného démonizmu. Ale aj Čechov, Puškin, Flaubert, Diderot, Voltaire, Nietzsche a ďalší, najmä antickí spisovatelia mu anticipujú všeličo dnešné, čo sa vymyká zdravému rozumu, no voči čomu už začíname byť necitliví. Odtiaľ tá filozofova výzva uchovať si pohnutie.
Kniha je všetkým iným, len nie suchopárno-vedeckým uvažovaním. Úžasne sčítaný autor neraz nasadí osobný tón, aby nielen odhaľoval, ale skôr nemilosrdne strhával masky z tváre konkrétnych politikov a politiky štátov; klásť otázky na telo je mu primálo, on ich vtláča rovno pod kožu a môže si to dovoliť, lebo svoje diagnózy dokladá aj osobným svedectvom (tajne sa napríklad dostal do Čečenska).
Glucksmannove eseje sú dôkazom autorovej perfektnej schopnosti kombinovať hovorový štýl s abstrakciou, morálne apely s vecným rozborom, poučenia z minulosti s aktuálnym dianím, filozofiu s politikou, publicistiku s teóriou.
