Miroslav Glejtek sa vrátil z Iraku vo februári. O predľženie misie už nepožiadal. FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
ov.
"Je nepredstaviteľné, aby nejaké auto vyšlo z tábora osamotené. Chodí sa len v konvoji. Keď prechádzate mestami alebo tržnicami, v pohľadoch Arabov vidíte smrť. Aspoň ja som to tak vnímal," hovorí. Z irackej misie sa vrátil vo februári, pobyt si nepredĺžil.
"Je tam stále riziko. Večer si ľahnete a neviete, či ráno vstanete. Mínometné útoky na tábor sú na dennom poriadku. Často strela netrafí tábor alebo ho preletí, ale napätie pri ohlásenom útoku je veľké," hovorí strelec. "Rozprávať o tom môže len ten, čo to zažil."
Často museli utekať do bunkra, aj keď mnohokrát išlo o falošný poplach. "Verte mi, pri útoku každý radšej vlezie do bunkra, lebo všetci máme svoj život radi."
Glejtek veľmi dobre poznal všetkých troch kolegov, ktorí zahynuli, a hovorí, že to boli féroví a skúsení chlapci. Simonides bol vraj výborný futbalista, Dinga zas kartár a Frkáň miloval hudbu. Keď sa dozvedel o ich smrti, v prvom momente tomu ani neveril.
"Život je tam ťažký. Zažil som pohreb Američanov v Karbale. Boli sme tam a nikto z nás si nepripúšťal, že sa môže niečo také stať aj Slovákovi. Bola smola, že chalani boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste," hovorí s pohnutím v hlase. Najväčší problém podľa neho je, že vojakov útok zasiahol v púšti - chrániť sa proti mínometnému útoku je v otvorenom priestore veľmi ťažké. "V tábore sú betónové bunkre, spevnené kontajnery, sú tam vrecia s pieskom, ale v púšti...," smutne krúti hlavou.
Otázkam o politických diskusiách, či má slovenská misia zostať v Iraku, alebo nie, sa vojak vyhýba. "Odmíňovacie práce robia Slováci a robia ich perfektne. Po tejto skúsenosti však neviem odpovedať, či by mali zostať."
