hádza v téme novej knihy k ľudskej telesnosti. Ako autor rieši to, ako písať o povrchnom svete tak, aby to nebolo povrchné. Michal Hvorecký.
Udalosťami posledných dní, keď vzniká tento rozhovor, boli vstup Slovenska do EÚ a majstrovstvá sveta v hokeji. Čo bolo pre vás zaujímavejšie?
Rozhodne vstup do EÚ. V čase hokejových majstrovstiev som bol v Nemecku a mal som problém zistiť výsledok akýchkoľvek zápasov. Športová rubrika v nemeckých novinách vyzerá tak, že ak Nemec skončí napríklad v lyžovaní tretí, dozvieme sa to, ale kto bol prvý a druhý už nie. Hokejovým majstrovstvám venovali toľko priestoru, ako my národnej futbalovej lige v Zimbabwe.
Ak by Nemci lepšie informovali, zaujímal by vás hokej?
Nie som vyznávačom športových prenosov. Vstup do EÚ som tiež prežil v Berlíne, no trocha ma sklamali oslavy na Brandenburskej bráne. Pripomínalo mi to Ein Kessel Buntes kombinovaný s nevydareným jarmokom. Radšej som sa presunul za priateľmi do Českého centra.
Ako sa žije v Berlíne?
Ja v ňom nežijem, len tam občas chodievam. Skúsenosť s Nemeckom, kde som trávil v uplynulých dvoch rokoch veľa času, je pre mňa taká inšpiratívna, že môj nový román sa bude sčasti odohrávať vo fiktívnom nemeckom meste. Berlín má takmer viac obyvateľov ako celá naša krajina a je nesmierne rozmanitý. Mnohotvárnosť toho mesta sa ukázala aj prvého mája - v centre mesta prebiehali vedecké konferencie, stretnutia spisovateľov, hudobné akcie. Zároveň celá štvrť Kreuzberg počas vyčíňania vandalov celú noc horela. Mesto strážilo tridsaťtisíc vojakov a policajtov, pretože tam v tento deň býva poriadne rušno. Radikáli rozbíjali výklady a zapaľovali autá. Našťastie má vyspelá demokracia nástroje, ako zabraňovať rizikám extrémizmu. Mne na Berlíne vyhovuje, že je slobodomyseľný a liberálny. Otvorené myslenie, toleranciu k subkultúram, inakosti, politickým a sexuálnym menšinám - to môžeme dnešným Nemcom a emigrantom iba závidieť. Našlo tam útočisko veľa mladých amerických umelcov, ktorí nesúhlasia so súčasnou americkou politikou, až sa dokonca hovorí o druhej emigračnej vlne po Hemingwayovej generácii.
Práve ste začali pracovať na novej knihe, o čom bude?
Nerád by som to prezrádzal. Takže len stručne - ironický pohľad na ľudskú telesnosť a zážitky mladých ľudí v metropolách na začiatku 21. storočia. Bude to krok iným smerom, než by ľudia odo mňa čakali.
Pretože svet fantastiky z vašich kníh pomaly začala dobiehať realita?
Moja próza ovplyvnená fantastikou prestala byť dovádzaním vecí do absurdna, tieto veci sú už dnes bežné. Tému som už vyčerpal a skúšam niečo nové. V poslednom období som mal možnosť žiť dlhšie v iných mestách, spoznať miestnych ľudí, skamarátiť sa s nimi alebo rozhádať a mám pocit, že mi to prospelo.
Niekde ste povedali, že prvé dva videotelefóny na Slovensku ste mali vy doma a prezident. Je dôležité mať prístup k najnovším technológiám, aby bol človek popredu a niečo dosiahol?
To som hovoril s veľkou sebairóniou! Môj otec ten videotelefón dostal a nevedeli sme, čo s ním. Zistili sme, že jediný, s kým by sme si mohli posielať obrázky, je slovenský prezident Michal Kováč. Lenže, kto by už len túžil po jeho fotkách? Použili sme ten prístroj asi raz. Dodnes leží niekde na povale. Technológie však ovplyvňujú život viac ako sme ochotní pripustiť si. Hlavne komunikačné médiá prospievajú občianskej spoločnosti. Aj internet je dobrým zrkadlom. Mojej novej knihy sa dotýka aj to, že pornografické webstránky sú najpopulárnejšie na internete, čo tiež svedčí o dnešnom zameraní ľudí. Mne celkom stačí mobil a pevná linka na internet. Viac si ani nemôžem dovoliť.
Niektoré médiá vás neváhajú nazvať novou hviezdou slovenskej literatúry. Páči sa vám to?
Ak hovoríme o hviezdach alebo sláve na Slovensku, je mi do smiechu. Náš knižný trh je miniatúrny. Ani najpredávanejší autori sa nemôžu považovať za ozajstné hviezdy. Ak je na mne niečo stredoeurópske, tak to je zmysel nebrať sám seba príliš vážne, mať nadhľad a odstup od vlastnej práce. Mohol by som si pestovať lokálnu slávu, ak by som tomu venoval energiu a čas, ale to nie je moja ambícia. Oveľa väčšia výzva je prísť s preloženým textom na iný trh a tam začať od začiatku ako absolútne neznámy spisovateľ.
Hovoríte, že spájať vás s popkultúrou je vlastne nedorozumenie. Ako vzniklo?
Mnohí novinári takéto označenie použili bez toho, aby tušili, o čom je reč. Chápali to slovo skôr ako nadávku, ktorou sa dá označiť všetko od telenoviel až po knihy o varení cestovín. Môj román bol už len ironizovaním popkultúry a pripravovaná kniha toto teritórium opúšťa úplne. Vzdávam sa citátov a sústredím sa len na to, čo ma baví najviac. A to je silný príbeh.
Mnohí kritici vás hodnotia ako povrchného autora, no na druhej strane často vystupujete na zahraničných knižných veľtrhoch a čítačkách. Zavážilo to, že viete komunikovať v cudzej reči, alebo že ste jeden z najviditeľnejších?
Bude to asi kombinácia rôznych vecí. Som veľmi rád, že dostávam ponuky písať pre renomované zahraničné noviny, je to pocta. Jazyková vybavenosť je určite dôležitá. Veľmi mi pomáha aj moja berlínska literárna agentka. Na európskej literárnej scéne poznám už pomerne dosť veľa ľudí, z čoho niekedy vznikajú zvláštne situácie. Za posledné dva mesiace som poskytol asi desať rozhovorov k vstupu Slovenska do EÚ. Občas sa mi ozývajú novinári, ktorí absolútne netušia, kto som a čo robím, ale súrne potrebujú vedieť niečo o Slovensku. Súvisí to s tým, ako povrchne médiá pracujú a tento trend nastáva všade. Ako autor sa teda vyrovnávam s tým, ako písať o totálne povrchnom svete tak, aby to nebolo povrchné.
Takýmto naoko ľahkým spôsobom komentujete napríklad aj politické dianie v novinových článkoch pre sobotné Fórum denníka SME. Dá sa k takým témam vyjadrovať aj bez hlbšej politickej analýzy?
Pozorne sledujem dianie u nás aj vo svete. Som fanúšikom nemeckých novinových rubrík Feuilleton, kde sa rozoberajú témy spoločnosti, politiky a kultúry skôr esejistickým, glosátorským spôsobom. To je písanie, ktoré u nás stratilo tradíciu, lebo minulý režim odmietal názorovú polemiku. Je načase sa k takejto žurnalistike vrátiť. Píšem také články zriedkavo a precízne. Pomáha mi to oddýchnuť si od prózy.
V jednej kritickej glose o budúcnosti Slova-KIE ste napísali, ako beriete za ruku svoju dcéru. Prečo vám nenapadol syn? Lebo syn napadne každému?
Nad tým som sa nezamýšľal, to by vedel rozanalyzovať psychoanalytik. Zatiaľ nemám deti, článok bol paródia na sci-fi. Neviem, prečo mi napadla dcéra.
Píšete recenzie na knihy, hudbu, výstavy. Kedy to stíhate popri autorskom písaní?
Už dva roky sa mi darí držať si život v slobodnom povolaní, čo je niekedy nepríjemné, keďže nemám pravidelný príjem. Zase to má tú výhodu, že v pondelok ráno nemusím nikam ísť, môžem si sadnúť k počítaču a písať celý deň alebo pol dňa.
Písanie románu a recenzií nechápem ako úplne rozdielne veci. Iný svet sú skôr reklamné texty, ktoré ma živia. Zatiaľ si môžem dovoliť luxus písať iba o tom, o čom chcem, tým pádom si vyberám len to, čo ma silno osloví. Nedávno som si trúfol napísať svoju jedinú divadelnú recenziu na predstavenie Sny od Ivana Vyrypajeva v Štúdiu 12, ktoré vo mne nechalo spúšť. Tušil som, že o tom nikto nenapíše. Možno si zámerne vyberám veci, na ktoré spotrební novinári nemajú čas a chuť.
Písali ste do tých pár internetových médií, ktoré tu fungovali. Prečo u nás nemajú perspektívu a všetky zanikajú?
Náš mediálny trh je miniatúrny. Prudký rozvoj internetu, o ktorom sa v polovici deväťdesiatych rokov hovorilo, že je na spadnutie, nenastal. Internet je u nás príliš drahý, čo je veľká škoda, lebo by mohol prispieť k väčšiemu rozhľadu a otvorenosti ľudí, k podpore kritického myslenia. Zúfalo chýba silnejšia opozícia voči tomu, čo na Slovensku prezentujú najpopulárnejšie masmédiá.
Knihy sú jednými z mála médií masovej kultúry, ktoré sa zatiaľ nedajú kopírovať, napaľovať, pokútne šíriť.
Našťastie...
Otázka mala znieť naopak, či vám nie je ľúto, že vaše knihy sa načierno nelisujú niekde na Ukrajine ako cédečka Richarda Müllera?
Vôbec nie. Tradičný hudobný priemysel zomrel. To, čo vidíme teraz, sú posledné kŕče. Týmto spôsobom, žiaľ, nezomiera len strednoprúdová kultúra, ale aj alternatívna scéna alebo klasická hudba. Na druhej strane sa rodí niečo nové, distribúcia umenia na internete, ktorá možno neskôr postihne aj písané diela. Dúfam, že nie tak rýchlo, lebo čítanie zostáva pevne späté s tlačenými knihami. Ak by sa niečo podobné stalo literatúre, istý čas sa bude šíriť zadarmo, ale postupne jej bude aj menej vznikať a menej sa dostávať k čitateľom. Knižný trh je beztak v kríze a toto by ho zahubilo.
Občas pre ekonomický týždenník hodnotíte novovzniknuté reklamy. Aké sú tie slovenské?
Teraz budem veľmi subjektívny, ale naša reklama je oveľa konzervatívnejšia ako v západnej Európe. Nechcem zovšeobecňovať, ale súvisí to najmä s tým, akí ľudia u nás vedú veľké firmy a tým sú hlavnými klientmi reklamných agentúr. Nedostali sa do svojich funkcií prirodzenou cestou profesionálnej kariéry, ale vzišli z vysokých politických funkcií v totalitnom režime. Bol by zázrak, keby takíto ľudia ocenili avantgardnejší prístup v marketingovej komunikácii. Nič iné ako staromódnosť sa od nich nedá očakávať. Aj zahraničné firmy sem posielajú skôr druhú ligu manažérov. Ja reklamu chápem ako príjemnú, ale tvrdú prácu, zdroj obživy. Nevnímam ju tak romanticky, ako mnoho reklamných pracovníkov u nás, ktorí radi navodzujú dojem, že robia niečo svetoborné. Pripomína mi to slovenskú literárnu scénu, ktorá tvrdí, že je úžasná, len nevďačný svet to nedocenil.
Ako neoficiálny hovorca jednej generácie by ste mali poznať jej znaky - nudu, nezamestnanosť, žúrovanie, drogy alebo pasivitu. Čo z toho ste ochutnali?
Väčšinu z tých vecí poznám na vlastnej koži. Zažil a robil som už kadečo. Ako tínedžer som si privyrábal aj umývaním riadov a lepením plagátov vo vtedajšom klube Rock Fabrik. Len nudu nepoznám. Vždy sa čudujem, ako sa niekto dokáže nudiť. Ak mám chvíľu času, siahnem po knihe. S lenivosťou zápasíme každý, ale ja si vytváram vnútorný tlak, aby som stále pracoval. Je ľahké nepísať.
Dá sa na Slovensku získať kvalitné vzdelanie?
Určite, len sa človek nesmie spoliehať na to, že mu ho dá nejaká inštitúcia bez jeho skutočného záujmu. Nijaká vysoká škola nerobí ľudí automaticky vzdelanými, to ani nie je jej úlohou. Naozaj vzdelať sa môžeme len sami a sebakultivácia je celoživotná záležitosť. V tomto presvedčení ma určite formovalo aj rodinné prostredie, kde hrali knižky podstatnú úlohu. Pomohli mi mnohí skvelí ľudia, ktorých som spoznal v správnom čase a ktorí ma niečo naučili - Egon Bondy, Kornel Földváry, Anna Grusková alebo Pavol Minár. Oni mali znalosti, ktoré som ja nemal a boli ochotní sa o ne podeliť. Bratislava, ale aj iné slovenské mestá dnes bez problémov môžu byť v kontakte s aktuálnym dianím vo svete. Šance sú lepšie ako kedykoľvek v minulosti tejto krajiny.
V názoroch sa prejavujete ako človek prirodzene scitlivený voči rôznym menšinám. Ste otvorený voči akýmkoľvek menšinám?
Hoci som v komunizme prežil len trinásť rokov, dobre si pamätám, ako nám školákom stále podsúvali, že všetko, čo sa odlišuje od vkusu a názorov masy, je niečím zlé, škaredé a chybné. Už deťom režim vsugerúval istý názor, podriadenosť, vopred určenú úlohu. Vysvetľovali nám, čo je krásne a čo už nie, podobne ako dnes masmédiá. V rodine som poznal veľmi otvorené názory. Rozpor medzi svetom doma a na verejnosti asi spôsobil, že som si vycvičil zvýšenú pozornosť voči rôznym manipuláciám. Aj v literatúre som zástancom absolútnej tolerancie vo vkuse. Slovensko je veľmi konzervatívny štát, nefunguje tu ozajstná občianska spoločnosť. Postoje voči Rómom, prisťahovalcom alebo gayom sú plné smiešnych predsudkov. Na druhej strane ľudia už neveria, že sa dá čokoľvek zmeniť, neorganizujú demonštrácie ani štrajky. Takýto apatický prístup využíva v poslednom období katolícka pravica na tvrdú kampaň proti homosexuálom, interrupciám či dokonca antikoncepcii. Priestor v masmédiách sa preto snažím využiť aj na varovanie pred rizikami, ktoré tieto extrémne názory predstavujú pre ľudské práva.
Objavili ste sa ako hosť v novej televíznej relácii Pod lampou. Bola téma o filme Umučenie Krista a katolíckej cirkvi na Slovensku práve tou, ku ktorej ste sa rád vyjadrili?
Pozvali ma tam Štefan Hríb a Juraj Kušnierik. Pôvodne mal byť Gibsonov filmový gýč len úvodnou témou, ale rozpútala sa okolo neho taká kontroverzia, že sa diskusia točila len okolo neho. Pre mňa to bola inšpiratívna skúsenosť. Bolo zaujímavé sledovať, že tvrdá demagógia a intolerancia k odlišným názorom nevymierajú ani v najmladšej generácii. Je dôležité nezostať v takej chvíli mlčky sedieť a otvorene vyjadriť svoj názor.
Kto je to
Michal Hvorecký (1976) slovenský spisovateľ a publicista, príležitostne prekladateľ z angličtiny. Vydal zbierky poviedok Silný pocit čistoty, Lovci & zberači a román Posledný hit. Publikuje v rôznych denníkoch a týždenníkoch na Slovensku, v Čechách a Nemecku. Preklady jeho knižiek vyšli v poľštine a v češtine. Živí sa najmä ako copywriter. Spoluorganizuje hudobný festival Wilsonic. Žije v Bratislave.
Autor: Text: Denisa Vološčuková/Foto: Roman Ferstl
