- a zvyšok už bol na mne.

So sebazaprením som vytočila číslo. Na druhom konci drôtu sa ozval mužský hlas a ja som sa spýtala, či je súdruh Kapusta. „Pre vás vždy," odpovedal hlas. Aby som to mala čím skôr z krku, jedným dychom som mu vysvetlila našu situáciu, aj povedala, že máme preňho „pozornosť". „To nemuselo byť," povedal hlas. „Ale keď už to je, nebolo by dobré, keby sme sa stretli v úrade. Som nízky holohlavý, budem vás čakať dnes o tretej na prvej lavičke na Hviezdoslavovom námestí."

V určenej hodine a na určenej lavičke naozaj už sedel človek, ktorý sa zhodoval s opisom. „Vy ste súdruh Kapusta?" „Áno, to som ja". Ešte raz som mu vyložila naše starosti, súdruh Kapusta ma ubezpečil, že to nebude preňho problém, otvoril aktovku, a keď som mu do nej vsunula fľašu Juniperusu, zase ju nonšalantne zavrel. Potom si zapísal moje telefónne číslo a sľúbil, že sa do týždňa ozve. Keď sa neozval ani do mesiaca, usúdila som, že bude treba na inštitúciu zájsť osobne a pripomenúť sa mu.

Našla som dom aj inštitúciu, zaklopala na dvere s menovkou „Ján Kapusta - vedúci" a vstúpila som. Za stolom sedel urastený, čiernovlasý muž. „Hľadám súdruha Kapustu." „Ja som súdruh Kapusta, čo si želáte?" „Asi hľadám iného súdruha Kapustu." „Som tu u nás jediný súdruh Kapusta." „Tak potom nič," usmiala som sa hlúpo a vycúvala som... A hneď za dverami mi svitlo, že sa so mnou zahral osud, ktorý vzal na seba podobu preskakujúceho telefónu a pohotového podvodníka.

Svoj problém sme neskôr vyriešili aj bez pozornosti, ale na preskakujúci telefón som sa nehnevala a za fľašou borovičky nebanujem. Veď som za ňu získala mravné ponaučenie, že na aké chodníčky človek nabehne, takých ľudí na nich stretne.

(Hoci na druhej strane - darovať alebo prijať fľašu borovičky je vari zločin? To by sme potom na Slovensku boli zločincami všetci.)