Život gitaristu Willieho Oteriho je zrelý na sfilmovanie. Na Hollywood by asi nevystačil, ale na veľmi dobré klubové kino áno. Oteri vyrastal v Kalifornii, začínal s basou, flautou a steel gitarou, neskôr sa dal na gitaru. Ako dvadsaťročný sa sľubne rozbehol, robil hudbu pre televíziu, hral s kadekým a plánoval sólovú kariéru. Ťažká choroba a následná smrť jeho ženy mu fatálne zrušili plány. Pretĺkal sa, ako sa dalo - nechal sa najímať ako sprievodný hráč, dokonca aj ako nosič aparatúry. Hoci bola medzi jeho zamestnávateľmi aj prominentná speváčka Chaka Khan, nepomohlo. Nastali totálne finančné suchoty a niekoľko rokov vôbec nevlastnil gitaru. Nemal na ňu.
Znovu začal hrať náhodou - požičal si nástroj od susedov. Vďaka podpore a naliehaniu druhej ženy (s ktorou býval na plachetnici) sa znova pustil do práce, niečo nahral vo vlastnej réžii a založil skupinu Jazz Gunn, orientovanú na fusion. Kritika bola nadšená. Povzbudený sa začal obzerať po dobrom producentovi, ktorý má skúsenosti s rockom i džezom. Našiel ho v Ronanovi Chrisovi Murphym, ktorý spolupracoval s King Crimson, Chuchom Valdesom a ďalšími. Takto sa zoznámil s basgitaristom Tonym Levinom a bubeníkom Patom Mastelottom, rytmikou King Crimson, čo je svojím spôsobom najvyšší muzikantský certifikát. Album Spiral Out (DIW/ Hevhetia Records) mohol vzniknúť.
Ak máte radi King Crimson, Milesa Davisa zo 70. rokov a hudbu založenú na hustom groove a improvizácii, toto bude album pre vás. Zvuk je hutný - do naživo nahraných podkladov si Oteri dotočil ďalšie gitarové vrstvy a svoje party nahrali klávesista Mike Keneally od Franka Zappu a trubkár Ephraim Owens. Je to provokujúca hudba, vyžaduje si pozornosť a poslucháčsku energiu. Udržuje v napätí, ktoré miestami uvoľňuje. Občas cítime záľahu hektických informácií a trochu znervóznieme, aby sme sa v ďalšej skladbe upokojili, vnímali vibrácie a vychutnali si rôzne fígle rytmiky (ako to tí dvaja robia, že takto dýchajú spolu?). Za touto hudbou sa skrýva život. Že sa po opakovanom počúvaní zdá trochu stereotypná? No a čo. V živote tiež nezažívame každý deň niečo diametrálne odlišné od toho predchádzajúceho.
Oteri nie je rýchloprstý gitarista, hrá sa s tónmi, všelijako krivoľako ich kladie k sebe, využíva procesorovo skreslený zvuk, miestami nie nepodobný tomu, čo generuje "majiteľ" King Crimson Robert Fripp. Používa však jednoduchšie technické prostriedky, napríklad gitaru "preženie" cez leslie efekt hammond organu. Sound kapely je živý a zdravý. Aj Keneallyho elektrický klavír Fender Rhodes je správne chrchľavo skreslený. Mastelottove bubny hrajú vo všetkých významoch tohto slova a o Levinovej base ťažko povedať niečo nové. Ten chlap je ako skala. Keď zaznie trúbka, naozaj počujeme Davisa siedmej dekády, ale bez jeho cholerickej nervozity. Toto je väčšmi "posadená" hudba.
Úplne neznámy hráč Willie Oteri sa týmto albumom kvalifikoval do svetovej extratriedy. Je príznačné, že nahrávka vyšla v Japonsku, krajine hudobných "fajnšmekerov", ktorí si dovolia vydať aj "nepredajné" tituly. Vďaka iným "fajnšmekerom" je však dostupný u nás.
Spiral Out je happy end a zároveň začiatok. Kroky Willieho Oteriho očividne stráži Boh a nenechal ho na dne. Ako je známe, Boh nám pomôcť môže, ale nevedie nás za ruku, osud máme v rukách sami. Posunú sa Oteriho ďalšie albumy: k žánrovej alebo zvukovej pestrosti? K jasnejšej predstave o forme? K vybrúsenejšej aranžérskej práci? K silnejším témam? Všetko je vítané a pravdepodobné.
MARIAN JASLOVSKÝ
