Cesta späť z melbournskej olympiády bola pre československých športovcov cestovateľským dobrodružstvom. Trvala dobrý mesiac, výprava prežila na sovietskej lodi Gruzija Vianoce, potom vo vlaku z Vladivostoku do Moskvy i Silvestra na prelome rokov 1956-1957.
Ladislav Čepčiansky bol skvelým kanoistom (na MS 1958 strieborný), zostal vynikajúcim rozprávačom. Čulý penzista trávi každú voľnejšiu chvíľu v Adamove na Záhorí. Poblíž jeho chaty tečie Morava. Bez blízkosti vody, ako hovorí, by ochorel. Keď sme do telofónu naznačili - spomienka na Melbourne - ihneď sa usmial. Reč plynula, ako čítanie cestopisov Hanzelku a Zikmunda.
"To ešte neboli časy strážených olympijských dedín. V Austrálii som videl asi tak jedného policajta. Často nás navštevovali krajania, ktorí sa v rôznych obdobiach u protinožcov usadili. Tomu nezabránili, ani rôzne ,očká' vo výprave. Na konci Hier som nemal najlepšiu náladu, trúfal som si na oveľa viac, než na dve šieste miesta," hovoril 73-ročný rodák z Nitrianskej Stredy, ktorý vyrastal na Váhu v Trenčíne a v športovej činnosti pokračoval v Bratislave.
Poplach a nalodenia
"Tešil som sa domov. Do Melbourne sme leteli linkamu Air France, a tými sme sa mali aj vrátiť. Lenže Francúzi nám denno-denno oznamovali nejakú poruchu. Bolo nám jasné, o čo ide. Naťahovali čas, aby športovci stačili emigrovať. Maďari ,utekali' v húfoch, napokon olympiáda bola pár mesiacov po okupácii ich krajiny sovietskymi vojskami. Zaplo aj našej vrchnosti v tom baráku pri Vltave (sídlo ÚV KSČ - pozn. red.). Tak nás rýchlo nalodili na ruskú loď Gruzija. Pamätám si ako dnes. Scenár podobný vyhláseniu vojny. Zrazu nás o druhej v noci zvolali štýlom armádneho poplachu. Na Gruziji nás doslova zavreli. Loď vyplávala až po dvoch dňoch, my sme sa nesmeli z nej ani hnúť," opisuje odchod z Melbourne neskorší pedagóg na bratislavskej Fakulte telesnej výchovy a športu, docent i kandidát vied.
Hostiny v záchranných člnoch
"Spočiatku sme mali z plavby švandu. Vyvádzali sme psie kusy. Nebolo zle, každý deň sme nafasovali fľašu koňaku na hlavu. My kanoisti sme si rozložili ,rekreačnú výbavu' v záchranných člnoch. Gymnastky sa nás začali vypytovať, prečo sme v člnoch. Neviem, čo mi to napadlo, ale natáral som im, že od Japonska sa blíži tajfún, loď sa určite potopí, je na nej ako na Titanicu málo záchranných člnov. Teda sme si rezervovali miesta. Celé vystrašné nás prosili, aby sme im nejaké voľné nechali, vraj nás budú za odmenu obsluhovať dobrotami z kuchyne," uviedol aspoň jeden zo žartíkov kajakár.
Šachová partia 350:350
"Potom to prestala byť psina, cesta sa naťahovala. Ja som mal už napríklad syna a Vianoce sa blížili. Kapitán a dôstojníci lode spolu s naším vedením dostali spásonosný nápad. Povedali nám, že nadviazali telegrafické spojenie, cez ktoré môžeme komunikovať s rodinami. Išlo o účinnú fintu. Zrazu nám chodili desiatky správ od rodín s peknými a povzbudzujúcimi pozdravmi. Neskôr nám bolo jasné, že ich písal niekto na lodi. My sme dávali telegrafistovi naše odkazy. Fungovalo to.
Zozimilo sa. Keď sme prichádzali do Vladivostoku, klesol teplomer na mínus tridsať. Vo vlaku som potom hral nekonečnú partiu s vtedajším šéfom našej telovýchovy Rišom Nejezchlebom. Nezabudol som konečný stav - remíza 350:350. To nám už skutočne šibalo, bol to nekonečný návrat."
Dve šieste? Zlý sen
Dve šiesta miesta by sme dnes od nášho reprezentanta brali všetkými desiatimi. Práve tak skončil Ladislav Čepčiansky v Melbourne v singlkajaku na oboch tratiach - tisícke i desaťtisícke. "Pre mňa to bol veľmi dlho zlý sen. Pred Hrami som dva roky neprehral. Odvšadiaľ som počul, že zlato privezú Zátopek, Bosáková a Čepčiansky. S Evou som v Prahe skladal olympijský sľub. Klamal by som, keby som hovoril o zlých podmienkach na prípravu. Naopak, socialistický systém robil všetko preto, aby sme víťazili. Lenže, žili sme v izolácii. Trénovali sme do ohlúpnutia, ale o technických novinkách sme ani netušili. Mne robili loď v Dánsku. Neviem nakoľko úmyslene, ale mala predpotopné parametre. Tesne pred Melbourne totiž medzinárodná federácia povolila úpravy vo vnútri kajaku, ktoré ho urobili podstatne ľahším. Bojoval som na trati akoby v turistickej lodi proti športovej. Rusi a Maďari už také lode mali. Ale aj tých predstihol legendárny Švéd Gert Fredriksson."
O slávnom Švédovi
Najúspešnejším kanoistom v olympijskej histórii je práve Fredriksson, ktorý na OH 1948, 1952 a 1956 získal dovedna 6 zlatých, po jednej striebornej a bronzovej medaile. V Melborne mal severan 37 rokov. "Už s ním nikto nerátal. Bol hasič, v krajine veľa požiarov asi nebolo. Času na tréning mal dosť. Škandinávci nám nosievali na preteky rôzne vecičky, o ktorých sme iba snívali. Prvé tranzistoráky alebo guľôčkové perá. Čo sme im mohli doniesť my? Bol som chlapec od Trenčína - teda slivovicu. Fíni na mňa večne pokrikovali: Čepi, slivovička. Boli to pekné časy čistého športu. S Fredrikssonom, ktorý mal výnimočný technický cit, som sa stretol aj oveľa neskôr. Obaja moji synovia totiž žijú a pracujú vo Švédsku."
