Aký bol obraz prezidenta vo verejnosti?
Prezident Schuster predovšetkým symbolizoval jednu dôležitú a náročnú etapu transformácie Slovenska, so všetkými jej problémami a chybami. Slovensko sa však za posledných päť rokov veľmi zmenilo a prezident Schuster už v druhej polovici svojho pôsobenia na poste hlavy štátu tieto zmeny nebol schopný a ochotný zachytiť. Domnievam sa, že jeho obraz a podpora vo verejnosti boli adekvátne realite.
On sám hovorí, že objektívne ho zhodnotí až história. Prečo by malo byť hodnotenie súčasníkov neobjektívne?
Historici sa zamerajú na analýzu celkových výsledkov, porovnávania úspechov a neúspechov krajiny a tu bude obraz nepochybne prevažne pozitívny. Prezident Schuster v zásadných veciach týkajúcich sa našej zahraničnopolitickej orientácie vedel nájsť spoločný jazyk s vládou a parlamentom. Slovensko aj vďaka nemu vysielalo v kľúčovom období rokov 1999 - 2004 konzistentný a nemenný signál o tom, že v našom zahraničnopolitickom smerovaní vládne na politickej scéne konsenzus.
Ktoré jeho rozhodnutia budú vnímané podľa vás kriticky aj s odstupom času?
Na väčšinu drobných faux pas sa zabudne, nalievanie drienkovice, kutie rýľov v Medzeve či skákanie po trenčianskych hradbách ostanú možno u niektorých ako úsmevná spomienka. Chýbajúca noblesa nie je na Slovensku iba problémom prezidenta Schustera. Ani ovplyvňovanie legislatívneho procesu nebude takouto témou, skôr to bude materiál vhodný na diskusie o prípadnom vytvorení druhej komory parlamentu. Otázka je, či historici nájdu nejaký zásadný počin, nejaké výnimočné rozhodnutie, prípadné nejakú dlhodobú víziu hodnú veľkého štátnika, ktorou by sa prezident Schuster zapísal do histórie Slovenska.
Najčastejšou výčitkou prezidenta voči vláde bolo to, že pri reformách sa nemyslí na ľudí. Aj preto vracal mnohé zákony späť do parlamentu. Bolo takéto vymedzenie prezidenta výrazom jeho ľavicového cítenia?
To má viac dimenzií. Sociálne cítenie a skúsenosť prezidenta s marginalizovanými regiónmi predovšetkým východného Slovenska nepochybne zohrávali istú úlohu pri jeho rozhodnutiach a vymedzovaní sa voči vláde. Druhou však bola aj snaha hrať na politickej scéne významnejšiu úlohu, ako prezidentovi prislúchala. V rovine svetonázorovej boli však mnohé z jeho snáh zmeniť rozhodnutia vlády prejavom štátneho paternalizmu. V praktickej rovine bolo vracanie priveľkého počtu zákonov do parlamentu aj upozornením na niektoré chyby fungovania celého systému, že nie každý nový zákon je vyjadrením túžby občanov po zmene, či nevyhnutným ekonomickým opatrením, ale môže byť aj výsledkom lobovania istej záujmovej skupiny.
Ako by ste po konfliktoch bývalého prezidenta Michala Kováča s Mečiarovou vládou zhodnotili kultúru vzťahov Rudolfa Schustera s Dzurindovou vládou?
Rozdiel v komunikácii týchto dvojíc ústavných činiteľov ukazuje, ako sa zmenilo Slovensko po roku 1998. Kým vzťah Mečiar - Kováč bolo plný konfrontácie a z jednej strany aj pomstychtivosti a snahy o politickú diskreditáciu, vzťah Dzurinda - Schuster už bol iba napätý, s občasnými drobnými údermi pod pás. Ani po roku 1998 nebol teda vzťah premiér prezident o dôvere, ktorá je predpokladom fungovania liberálno-demokratického režimu, ale prinajmenšom umožňoval riešiť problémy krajiny.
Ľudia v prieskumoch hovorili, že sú s vládou nespokojní, prezident ju kritizoval tiež. Kalkuloval pri svojej kandidatúre aj s touto nespokojnosťou? Prečo ho ľudia nevolili?
Prezident Schuster sa vo svojej politickej kariére vždy riadil verejnou mienkou a snažil sa vystihnúť nálady v spoločnosti. V minulosti sa mu to darilo a jeho politický kompas ho nepomýlil ani teraz. Čo sa mu však nepodarilo, bolo presvedčiť ľudí o autenticite svojej ľudovosti a skromnosti a zároveň presvedčiť opozičné politické strany o svojej atraktívnosti.
Veľa sa hovorí, že prezidentské voľby nezvládol Vladimír Mečiar. Ako ich zvládol prezident Schuster?
Som presvedčený, že prezident Schuster si veľmi poškodil sám odkladaním rozhodnutia kandidovať a dokonca popieraním svojej kandidatúry, keď už bola avizovaná jeho hovorcom. Po oznámení výsledkov sa odmietal vyjadrovať pre médiá, bolo vidieť, že situáciu zvláda veľmi ťažko. To bol veľký rozdiel oproti kandidátovi Kukanovi, ktorý bol síce viditeľne sklamaný, ale o svojej prehre hovoril so vztýčenou hlavou.
Prezident hovorí, že neodchádza so zlým pocitom. Aký je teda jeho odchod z Bratislavy do Košíc?
Neviem, aké má prezident Schuster pocity dnes a ako sa mu odchádza do Košíc. Odchody bývajú často bolestivé. História však ukazuje, že najväčšie umenie v živote, bez ohľadu na význam, vek či sociálne postavenie, je umenie odísť. Priveľa ľudí, ktorí sa ocitli na samom vrchole, toto umenie nezvláda. Výsledkom sú potom šesťdesiatroční rockeri poskakujúci po pódiu či kandidatúry politikov, ktorí boli v minulosti veľmi úspešní a z volieb, do ktorých už nemali ísť, odchádzajú zahanbujúco porazení.
