"Keď sa výjazd do terénu presunie, vždy sa zhorší počasie," sucho konštatuje biológ Tomáš Čejka. Predierame sa húštinou vysokou po pás a mierime k mokrinám pri devínskom hrade. Z olovenej oblohy sa cedí drobný, vtieravý dážď.
Ako deti sme lovili vo vode drobné živočíchy a potom sme ich skúmali pod mikroskopom. Dnes ideme robiť niečo podobné, ale nie pre zábavu. Pracovnou náplňou Tomáša Čejku, Dany Illéšovej a Marty Illyovej z Ústavu zoológie Slovenskej akadémie vied je skúmanie drobných vodných tvorčekov. Vyzerajú ako rybári. Vysoké čižmy, sieťky. Čo vlastne títo ľudia robia? A načo je to dobré?
Na veľkosti nezáleží
Prichádzame k miestu, ktorému by "normálny" človek nevenoval ani pol sekundy pozornosti - malej mláke na dne preliačiny, kde už ktosi začal robiť smetisko.
"Toto je raritná lokalita," hovorí Marta Illyová. "Žije tu jeden veľmi vzácny druh veslonôžky, ktorá sa na Slovensku vyskytuje len veľmi zriedkavo. Z tohto biotopu sú unesení aj naši zahraniční kolegovia." Sústredene načiera sieťkou do nevábnej bačoriny, obsah prelieva do fľaštičky. Voda sa hemží životom, vyzerá ako hnedá pohyblivá polievka. Možno je medzi týmito organizmami aj hľadaná veslonôžka. Vzorky sa potom zakonzervujú a vyhodnocujú, koľko a akých druhov žije v danom biotope - teda mieste výskytu.
Na čo slúži takýto výskum, aký osoh z neho je? Sú zoológovia zo SAV vedátori, ktorí skúmajú živočíchy preto, aby údaje vpísali niekde do tabuľky?
"Tieto výskumy prinášajú poznatky, aký vzácny je biotop," vysvetľuje Marta Illyová. "Pre nás nemá význam publikovať len informáciu ,táto perloočka je vzácna a treba ju chrániť'. Význam má zistenie, že treba chrániť ten-ktorý ekosystém, kde perloočka žije a robiť všetko, aby fungoval prirodzene."
Každý vie, že mnohé živočíšne druhy sú ohrozené. Na záchranu pandy sa robia finančne náročné medzinárodné akcie. Vzácny je však každý život, na veľkosti nezáleží. Aj najväčší cicavec - veľryba sa živí planktónom. Keby vyhynul planktón, neboli by veľryby. V prírode všetko so všetkým súvisí. Na Devíne bolo hraničné pásmo, umelé zásahy boli z neho po desaťročia vylúčené. Komunisti nám vlastne nechtiac zachránili jedinečné biotopy, kde žije množstvo vzácnych druhov. Také, aké sa inde v Európe nevyskytujú. Vďaka týmto maličkým tvorom môžeme lepšie spoznať svet okolo nás.
Pakomárie správy
Náš svet môžeme spoznať skúmaním galaxií aj veslonôžok. "Z výskumu týchto živočíchov sa dajú odčítať vplyvy prostredia," hovorí Tomáš Čejka, ktorý sa zaoberá mäkkýšmi. "Pre ochranu prírody je to dôležité. Naša práca nie je len skúmaním živočíchov pod mikroskopom, skúmame aj zákonitosti štruktúry živočíšnych spoločenstiev, faktorov, ktoré na ňu pôsobia, prináša celkom konkrétne poznatky pre ochranu prírody."
Výskum mäkkýšov pomáha napríklad pri posudzovaní sprietočňovania odstavených ramien - teda "obnovenie prevádzky" na ramenách, ktoré sa po úpravách toku stali nefunkčné. Sú druhy, ktoré môžu žiť len v určitých typoch stojatých vôd, iné sú typické pre prúdiace vody. Samozrejme, tiež pomáha zisťovať aj fyzikálno-chemické zloženie vody či dna. Sú druhy, ktoré uprednostňujú piesočnaté dno, iné bahnité, ďalšie vyhľadávajú kamenisté. Existujú druhy, ktoré sú nenáročné a schopné žiť aj v tých najšpinavších vodách, a druhy náročné na čistotu vody, vysoký obsah kyslíka.
Slimáky prinášajú aj optimistickú správu, situácia na viacerých našich riekach sa zlepšuje. Vracajú sa pôvodné druhy, ktoré boli považované na našom území za vymreté.
Dana Illéšová sa zaoberá pakomármi, ktorých larvy žijú vo vode. "Sú podobné komárom, ale neštípu. Takže, ak uvidíte na stene pakomára, vezmite ho na milosť. Od komára sa líši tým, že má zdvihnuté predné nôžky, nie zadné." Mimochodom, na Slovensku ich žije okolo 350 druhov a sú najbohatšou čeľaďou vodného hmyzu. Obývajú prakticky všetky vodné biotopy. Čo nám "hovoria" pakomáre? Napríklad ich výskyt závisí aj od obsahu kyslíka vo vode, ale sú citlivé aj na prúdenie a, samozrejme, na chemické látky. Striedanie spoločenstiev napovedá, či v mieste výskytu voda tiekla alebo stála. Zaznamenávajú, čo sa dialo v lokalite, sú jej živou kronikou.
Pakomáre nám nechávajú aj iné svedectvá - ich hlavové chitínové kapsuly sa nerozkladajú, klesajú na dno a stávajú sa súčasťou usadenín aj jazier a vysokohorských plies. Biológovia hodia do sedimentu valcovitú sondu, obsah zmrazia tekutým dusíkom a podľa striedania druhov v sedimentačných vrstvách vedia určiť históriu jazera, napríklad, kedy sa začalo okysľovať a mnoho ďalších dôležitých informácií. V plesách sa usadeniny ukladajú pomaly, takže povedzme z tridsiatich centimetrov sa dá odčítať niekoľko sto rokov.
"Aj tak mám niekedy problém chlapom v krčme vysvetliť, čo to vlastne robíme a na čo je to dobré," smeje sa Tomáš Čejka.
Periodické vody
Prechádzame niekoľko lokalít. Jedna je vyschnutá, jednu práve objavili a vyzerá veľmi sľubne. Komunisti nechtiac zachovali nielen prirodzené biotopy, ale postavili aj infraštruktúru - betónové cesty, ktoré viedli popri železnej opone. Kedysi po nich hliadkovali vojaci so psami, dnes biológom slúžia pri presunoch.
Tomáš, Dana a Marta sa spolu so svojimi kolegami zaoberajú životom v tzv. periodických vodách - to sú tie, ktoré na určitý čas vysychajú a opäť sa na jar alebo v lete objavujú. Morava je takýmito cyklami typická. Hlavne na jar sa snehy roztopia a voda sa vyleje do záplavového územia. Žijú v nej živočíchy veľmi vzácne a zaujímavé svojím "životným štýlom". Napríklad žiabronôžky sú prispôsobené tak, že ich vajíčka musia vyschnúť na dlhý čas - aj na niekoľko rokov. Keď príde veľká voda, masovo sa liahnu. Ich cyklus je potom veľmi krátky, vo veľkom produkujú vajíčka - musia to stihnúť.
Užitočné záplavy
Vodné dielo Gabčíkovo zlikvidovalo prirodzené biotopy od Dobrohošti po Sap. Pôvodné koryto Dunaja a jeho ramená sú spojené nádoby. Tým, že vodu odviedli do umelého kanála, vzniká tzv. drenážny efekt a v širokom páse popri bývalom koryte Dunaja všetko vysychá. Územie sa pravidelne nezaplavuje, pôvodné vlhkomilné druhy vymreli a nové populácie tam už nie sú schopné sa nasťahovať. Veľa živočíchov sa totiž šíri vodou pozdĺž toku.
Veľká voda je pre prírodu veľmi užitočná. Všetko prepláchne, vyplaví usadeniny z ramien, je bohatá na živiny, lužné lesy teda nielen výdatne zavlaží, ale aj pohnojí. Čiastočným riešením sú umelé záplavy, aj keď na rozdiel od prirodzených záplav sa do ramennej sústavy privádza voda, z ktorej sa už v zdrži usadili živiny. Navyše, príchod prirodzenej záplavy živočíchy vycítia a vedia sa na ňu pripraviť, kým umelá záplava je len veľká voda, ktorá príde, odíde a spláchne veľa života. Aj to je však lepšie ako nič.
"Tu, samozrejme, nastáva veľký konflikt záujmov," hovorí Tomáš Čejka. "Inú predstavu o záplavách máme my, inú lesáci, odlišnú rybári alebo samospráva kvôli možnosti rekreácie."
Chatky pri Vojčianskych Zemníkoch sú postavené väčšinou načierno, ale niektorí ich majitelia sú ľudia schopní zalobovať, aby sa umelé záplavy nerobili. Vyskytol sa zaujímavý úkaz - pri Bodíkoch je chatová oblasť, chaty sú postavené na koloch. V poslednom čase zastavali vo všetkých chatách priestory medzi kolmi. Vyzerá to tak, akoby vlastníci chatiek dostali odniekiaľ echo, že umelé záplavy nebudú.
Rieky bez ramien
Vedúci oddelenia ekosozoológie Ústavu zoológie SAV Mikuláš Lisický prirovnáva veľké rieky aj s ich ramennou sústavou k cievnemu systému človeka. Keď niekomu odrežú nohu, žije ďalej, ale už to nie je tá kvalita života. Čím viac končatín odseknú, čím viac ciev je upchatých, tým je to horšie. Mikuláš Lisický vypracoval projekt znovuoživenia časti pôvodného ramenného systému - navrhuje napustiť vodu do bodícko-bačianskeho ramenného systému, takže by sa vodný režim hlavného toku Dunaja aspoň priblížil pôvodnému. Aj takéto veľké veci môžu vzniknúť "na objednávku" maličkých tvorov, ktoré si sotva všimneme voľným okom.
Biotop je uzavretý systém. Keď vymiznú najmenšie živočíšne druhy, narušia sa vzájomné vzťahy medzi živočíchmi a ďalší kúsok prírody prestáva existovať. Navždy.
FOTO - AUTOR A ARCHÍV
