Deti si na protézu dokážu zvyknúť dosť rýchlo, ak im rodičia psychicky pomôžu. Najhoršie je nad nimi plakať.
FOTO - REUTERS
Veľmi dôležitá je podpora rodiny a okolia, pomáha i psychológ. Na detskej onkológii na bratislavských Kramároch je to Mgr. Irena Hlivová. Čo je podľa nej v takejto situácii horšie? Hrozba potenciálne smrteľnej choroby, alebo fakt, že chlapec či dievča má zrazu nedokonalé telo?Mamy, pozor na slzy!
Podľa psychologičky Ireny Hlivovej veľa závisí od veku. Malé deti nechápu závažnosť ochorenia ani sprievodný jav liečby - amputáciu. Reagujú teda najmä podľa toho, ako sa správajú ich rodičia. Ak mama a otec prijmú, že najdôležitejšie je dieťa zachrániť, a niet iného spôsobu ako amputácia, oveľa ľahšie to prijme aj dieťa.
"Navyše, malé deti približne do šesť rokov sú veľmi adaptabilné a zakrátko dokážu protézu používať, akoby to bola vlastná nôžka. Spomínam si na dievčatko, s ktorým bola ťažká komunikácia. Jednak preto, že rozprávalo iba po maďarsky, ale celkovo bolo neprístupné, nedal sa s ním nadviazať kontakt. No skutočnosť, že musí prísť o nohu, prijala tak rýchlo, až nás prekvapila. Išlo pritom o amputáciu vysoko nad kolenom, nebol to jednoduchý zákrok. Keď po čase prišla na kontrolu, lietala po nemocnici ako blesk, vôbec sa protézou nenechala obmedziť v detských aktivitách. Rodičia potvrdili, že rovnako sa správa aj medzi rovesníkmi, nemá tendencie utiahnuť sa do ústrania."
Iná malá pacientka evidentne nechápala, o čo ide, a lekárov až zaskočila naivnou otázkou: Dobre teda. A amputovaná nôžka ešte dorastie, však? Jej mama však situáciu nezvládla. Bolo veľa plaču a keď dievčatko videlo, aká je mama nešťastná, rozplakalo sa aj ono. Aj na protézu si potom zvykala veľmi ťažko a dodnes radšej používa barly.
S protézou aj ma snouborde
Kým pre malé deti nemá vzhľad veľký význam, pre dospievajúcich je, naopak, podstatný. Veď v tomto veku prekáža každá vyrážka, nieto závažná telesná zmena.
"Mali sme pacienta, ktorý si veľmi zakladal na zovňajšku. Jeho najväčšou starosťou bolo, aby nič nebolo vidno. Keď však zistil, aké sú dnešné protézy dokonalé, obavy zmizli. Mimochodom, mňa samu prekvapili. Prvá protéza, ktorú som kedysi dávno videla, bola drevená. Keď som pred desiatimi rokmi prišla pracovať na Kramáre, poprosila som, či sa smiem dotknúť jednej protézy. Čakala som tvrdý materiál, ale hmota mi uhla pod prstami, bola príjemne mäkká a poddajná."
Irena Hlivová pozná veľa ľudí, o ktorých by nikto nepovedal, že nosia protézu. Nielen preto, že skvele kamufluje zdravú nohu, ale že s ňou bez problémov dokážu aj športovať.
"V pamäti mi svojou nezlomnosťou utkvel najmä jeden chlapec. Od počiatku sa správal veľmi hrdinsky a amputáciu zľahčoval, hoci po čase sa priznal, že vo vnútri celkom vyrovnaný nebol. Bol však rozhodnutý nedať si od života už nič viac vziať. Hneď pri prvej návšteve doma sa napriek maminým obavám postavil na kolieskové korčule a dnes lyžuje, venuje sa lukostreľbe a extrémnej cyklistike - free style. Na nástenke máme jeho fotografiu, ako snouborduje a blázni sa na bicykli. Je neuveriteľný, často má boľavé pľuzgiere na kýpti, ale fičí ďalej. Nič, čo patrí k tínedžerskému veku, si nenechal ujsť a napriek amputácii si dôsledne uskutočňuje svoju predstavu o živote."
Iný šestnásťročný pacient, naopak, amputáciu odmietal, predstava neúplného tela bola preňho neprijateľná.
"Veľmi dlho sme ho presviedčali, že žiť sa dá aj bez nohy, a keď napokon kývol, báli sme sa, či iba nerezignoval - dobre, robili ste na mňa nátlak, tak teraz je mi už všetko jedno! Lenže, stal sa presný opak. Po operácii sa s ním udiala priam zázračná zmena a všetko sa začalo zlepšovať závratným tempom. Veľmi rýchlo začal chodiť, zvykol si na protézu a dnes bez problémov šoféruje aj lyžuje.
Isteže, určite nevieme o všetkých ťažkostiach, s ktorými sa ľudia s protézou stretávajú vo svojom každodennom živote, je však obdivuhodné, ako sa dokážu zaradiť a nenechajú si vziať radosť a chuť do života."
