FOTO - ČTK
Anna Franková mala 13 rokov, keď jej rodičia darovali denník. "Dúfam, že mi budeš oporou," napísala na prvú stranu zošita. Bola vo veku, keď sa dievčatá červenajú pre odvážne myšlienky, hanbia sa všetko povedať mame či najlepšej kamarátke, a tak si radšej zmätok okolo seba zapisujú. Po rokoch, keď sú dospelé ženy, si denník občas otvoria a zasmejú sa na ňom.
Anna Franková nikdy nedospela. Narodila sa totiž v čase, keď šialený netalentovaný maliar z Rakúska začal rozdeľovať ľudí na nadľudí a podľudí. Jej denník dodnes číta celý svet, jeho chaotické vety ľudia dočítajú len so sebazaprením. Dokonca aj tí, čo ho obdivujú.
"Denník Anny Frankovej dokázal viac ako Norimberský proces," povedal o Anniných zápiskoch lovec nacistov Simon Wiesenthal. Taliansky spisovateľ Primo Levi zase napísal, že Anna Franková pomohla ľuďom prekonávať bolesť z holokaustu. Zajtra by sa dožila 70 rokov.
Dva týždne po tom, čo Anna dostala denník, jej rodičia oznámili, že nepôjdu do tábora ako ostatní Židia z Amsterdamu. Povedali jej, že ona, jej sestra Margot, zubár Dussel a rodina van Daanovcov sa spolu s nimi schovajú do tajného bytu za dielňou jej otca. Bolo tam šesť izieb a musel tam byť maximálny pokoj. Hlavne vtedy, keď sa v dielni pracovalo. Kým prišli robotníci, muselo osem ľudí zvládnuť hygienu, raňajky a potom byť až do obeda tíško, trochu sa natiahnuť počas obednej prestávky a až do večera byť opäť ticho.
Po čase to bolo neudržateľné: Anna bola príliš živá, upadala do depresie z hladu, strachu, stálych hádok s rodičmi a so sestrou. Zajatie v zadnom trakte otcovej dielne odhalilo aj defekty v jej rodine: Anna pochopila, že láska jej rodičov sa vytráca. Ona sama prežívala úplne opačné pocity. Zamilovala sa do Petra van Daana, chlapca, s ktorým obývala stiesnené priestory. Všetko, čo cítila, si zapisovala. Literárni kritici hovoria, že písala nezvyčajne zrelo. "Chcem, aby ma ľudia potrebovali, aj tí, čo ma nepoznajú. Chcem žiť aj po smrti," napísala si do denníka.
Narodila sa v rodine zámožného frankfurtského obchodníka Otta Franka v roku 1929. Otto Frank a jeho žena Edith v roku 1933 po zverejení rasových zákonov pochopili, že Nemecko už pre nich nie je bezpečné. Presťahovali firmu a rodinu do Amsterdamu. Až do roku 1940, keď Holandsko obsadil Hitler, bolo všetko v poriadku: Anna chodila do školy a patrila k najlepším.
Aj v Holandsku Frankovcov zastihli rasové zákony. Nasledovali dva roky v úkryte a zrada. Ktosi zavolal na gestapo a obyvatelia zadného traktu dielne putovali do koncentráku. Písal sa 2. september 1944. Keď gestapáci prehadzovali úkryt, spadli na zem stránky, popísané Annou. Ženy, ktoré Frankovcom nosili jedlo a noviny, ich neskôr ukryli, lebo vedeli, že Anna na nich lipne.
Anna prežila posledné mesiace svojho života so sestrou Margot. Najprv boli v Osvienčime, potom v Bergen - Belsene. Tam obe ochoreli na týfus. "Anna prišla k plotu. Už to nebola Anna, len jej tieň, zlomené dievča. Zrazu sa rozplakala: už nemám svojich rodičov. Myslím, že keby vedela, že jej otec žije, vydržala by," opísala posledné dni Anninho života jej spoluväzenkyňa Hannah Goslarová. Anna to však nevedela a niekedy v apríli 1945, pár dní pred oslobodením tábora, zomrela. Rovnako Margot. Z ľudí, ktorí obývali skrýšu v Amsterdame, prežil jediný - Annin otec. Annina láska Peter zomrel pri pochode smrti.
Keď Otto Frank dostal denník svojej dcéry, priatelia ho presvedčili, aby ho vydal. Bol to bestseller a Frankovi umožnil založiť nadáciu na pomoc kresťanom, ktorí počas holokaustu stáli pri Židoch. Až do svojej smrti v roku 1980 nechcel vedieť, kto ich zradil. Neskoršie výskumy ukázali, že to mohol byť jeho obchodný spoločník a neskôr presvedčený nacista alebo upratovačka vo Frankovej dielni.
O Anne Frankovej napísali divadelnú hru, natočili niekoľko filmov a na univerzitách na Západe majú špeciálne kurzy pre učiteľov, ktorí sa cez jej denník učia ako učiť o holokauste. V Nemecku sa dokonca vytvoril kult Anny Frankovej. Sociológovia hovoria, že tam vznikol fenomén "svetskej svätice", ktorý pripomína uctievanie sv. Terezy alebo sv. Bernadetty.
Vznikol aj opačný extrém: spochybňovanie autenticity denníkov, hoci literárny výskum ich označil za pravé. Podobne ako spochybňovanie existencie plynových komôr patrí do "výbavy" odmietačov holokaustu.
V utorok - lekár Alois Alzheimer
