Norisová/ Gabriela Csinová/Veronika Paulovičová, Magda Paveleková/Eva Rysová, Vladimír Jedľovský/Štefan Kožka a ďalší * Premiéra 16., 17. a 18. 11. 2001
„Putujme ďalej. Všetko, na čom ti záleží, ťa môže zradiť, len sloboda nie.“ Stará Izergil vie. Všeličo už na svete videla a všeličo si vie domyslieť. V podaní Evy Rysovej, ktorá rómsku vedmu zahrala prirodzene a múdro - čo úprimne prajem aj jej alternantke Magde Pavelekovej - nezneli dokonca tieto slová ani banálne. Nie náhodou sú novoscénickí „Cigáni“ už desiatou divadelnou produkciou podľa libreta Jindřicha Jandu.
Maxim Gorkij istotne netušil, že v rannom dielku Makar Čudra zanecháva ideálnu tému pre komerčné divadelné projetky. Pretože tak, ako sa radi v živote držíme našich malých istôt, tak je nám na plátne či na scéne sympatická filozofia absolútnej slobody, absolútnej lásky, s ktorou ani cigánska smrť nič nenarobí. A keď sa do romantickej zmesi pridá zopár korenistých melódií, tak divák tie dve hodiny obsedí aj v zlom regionálnom divadle.
Príbeh, v ktorom nie je pokradnúť ako pokradnúť a v ktorom má aj zlodejina svoje zákony i noblesu, má klasický formát zbojníckej legendy. Kým v plzenskom divadle J. K. Tyla, kde sa premiéra Cigánov odohrávala rovnako uplynulý víkend, si do súboru prizvali nehercov-Rómov, slovenskí inscenátori sa nenechali možnosťou priveľkej etnografickej autenticity rušiť. Azda z obavy o prízemnejšie konotácie?
To, čo teda dostávame od tvorcov, je páčivé strednoprúdové divadlo. Kostýmy Ľudmily Várossovej sú rozprávkovo krásne, stále však divadelne čisté, súzvučiace s teplou farebnosťou scény. Výtvarník vytvoril útulné, avšak po istom čase už nudné prostredie, v ktorom sa priveľké javiskové zázraky nekonali, ak za ne nepovažujeme večné otáčanie sa točne a občasné zvesenie nebeskej hojdačky, na ktorej sa mali herci problém udržať.
Hudobná nahrávka Antona Popoviča išla na vec pomerne tvrdo popovo, podobne ako choreografia Jána Ďurovčíka. Umelosť potvrdil aj - treba povedať, že zaujímavý - štylizovaný, akýsi tanec smrti. Už sám výber tanečníkov nedodával dielu prehnaný rómsky svojráz - klasické natriasačky pri krehkých telesných konštrukciách tanečníčok pôsobili úsmevne.
Ivan Gogál ako Zobar č. 1 bol jednoznačným kladom inscenácie. Jeho spevu nechýbal tragický výraz. Katarína Hasprová odspievala i odohrala svoj part profesionálne, ale jej Rada nezískala nezabudnuteľný rozmer výraznej, slobodomyseľnej osobnosti. Pri menších postavách boli výrazné rozdiely. Vďačná som všetkým, a bola ich našťastie väčšina, ktorí neparodovali rómsky prízvuk.
Obávam sa, že v tomto prípade nebude platiť heslo marketingu, že aj zlá publicita je publicita. Spory o réžiu medzi divadlom a Jurajom Jakubiskom sa istotne budú ťahať niekoľko mesiacov. V jednom treba dať divadlu za pravdu: táto javisková verzia sa v mizanscénach určite dosť líši od toho, čo by s dielom mohol urobiť Juraj Jakubisko. Uvedomujem si, aké ťažké je divadelne účinne urobiť vierohodný útek spod slučky, keď si v divadle môžeme dovoliť ešte tak živú sliepku, nie koňa. Keď však Zobar prebodne Radu, asi by sa ľudia nemuseli smiať. Kvôli vždy podmanivému „Andro verdan“ sa však prepáči všeličo.
