Pred niekoľkými týždňami vydala Generálna prokuratúra pokyn na začatie trestného stíhania proti neznámym páchateľom. Tí sa mali počas SNP dopustiť vojnového zločinu voči nemeckému civilnému obyvateľstvu v obci Sklené. Partizánska jednotka pod vedením ruského komisára Leonida Nikolajeviča Slavkina tu dala postrieľať 187 mužov z obce. Dôvodom mala byť spolupráca niektorých obyvateľov s fašistami. Prokuratúra chce vypočuť priamych i nepriamych žijúcich svedkov. Problém je v tom, že od tragédie uplynie na jeseň šesťdesiat rokov a hľadať po takom dlhom čase žijúcich svedkov je problém.
Denníku SME sa napriek tomu ozvala 71-ročná pani Rafaela, ktorá v čase tragédie žila v Sklenom. Vraždenie videla na vlastné oči a je rozhodnutá o vojnovom zločine vypovedať pred prokuratúrou. "Mala som síce iba jedenásť, ale v tom čase to už bol zrelý vek. Vojnové roky boli kruté a nás obrali o detstvo. Museli sme drieť ako dospelí, pomáhať na poli, starať sa o súrodencov. Trauma, ktorú som prežila, ma prenasleduje dodnes," hovorí pani, ktorá nás požiadala o anonymitu.
Už niekoľko dní pred touto udalosťou vládol v Sklenom strach, lebo nik nevedel, čo chcú robiť s mužmi z obce. Po tom, čo ich partizáni zaistili, mali ich odviesť do pracovného tábora. Aspoň v to každý dúfal. Nik netušil, že ich životy vyhasnú blízko obce, na mieste nazývanom Rovná hora. Blízko nej pásla v osudný septembrový deň jedenásťročná Rafaela kravy. "Bolo to blízko trate. Počula som, že tade prechádza vlak a zastavuje. O chvíľu sa začala streľba. Bola som odtiaľ asi dvesto metrov. Bola zvedavá, čo sa tam deje. Ako dieťa. Zakrádala som sa bližšie. Videla som, ako z vagónov vypúšťajú po skupinkách chlapov a vedú ich kúsok ďalej. Postavili ich k násypu a začali strieľať. Potom išli po ďalších. Bol tam aj náš farár Poss. Jediný strieľanie prežil. Neskôr ho opísal aj v knihe. Ešte som zazrela, že farárov otec padol a on sa hodil na neho, aby ho ochránil. Viac neviem, od strachu som sa rozbehla domov," spomína si na tragédiu.
Tým sa otrasné zážitky pre mladé dievča neskončili. Keď o niekoľko týždňov masový hrob s obeťami otvorili, ženy zo Skleného išli hľadať svojich mŕtvych. "Mama bola v piatom mesiaci a cítila sa veľmi zle. V hromade mŕtvych som otca a strýka hľadala ja. Mama stála niekoľko metrov odtiaľ a nebola schopná sa tam ani pozrieť. Mŕtvi už boli v rozklade. Ten obraz sa mi vynára aj po rokoch. Snažila som sa otca spoznať podľa košele, ktorú mal na sebe," dodáva. Jej malá sestra sa narodila o štyri mesiace a svojho otca nikdy nevidela. Matka sa z nešťastia nikdy nespamätala.
Tragédia sa stala 21. septembra 1944, roky sa o nej nesmelo hovoriť. Padol by tým tieň na pozitívny obraz o priebehu SNP. Podnet na Generálnu prokuratúru podali ešte v roku 2002 traja bývalí obyvatelia obce Sklené. Ako uviedli aj v podnete, nejde im o potrestanie zločinu - keďže nik z jeho aktérov už zrejme nežije, ale o objasnenie historickej pravdy. Nežije už ani komisár Leonid Nikolajevič Slavkin, ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi v bývalom Sovietskom zväze.
KVETA FAJČÍKOVÁ
