rená v dôsledku úrazu alebo ochorenia. Technicky nie je vraj tento zákrok nijakým problémom. Transplantáciu si už americkí lekári vyskúšali na mŕtvych telách, ktoré boli určené na medicínsky výskum. Podľa časopisu New Scientist už požiadali o schválenie chirurgického zákroku na živom človeku.

Najväčšou prekážkou transplantácie je psychika a etika. Len ťažko možno predvídať, ako sa zmení osobnosť človeka s tvárou, ktorá nie je jeho. Ako sa obdarovaný stotožní s novou tvárou? Ako sa s transplantáciou vyrovnajú príbuzní darcu?

Vo väčšine európskych krajín platí zákon, podľa ktorého by integrita mŕtveho mala zostať zachovaná. Väčšina príbuzných sa chce na zosnulého pri poslednej rozlúčke ešte raz pozrieť. Ako sa budú lúčiť s človekom bez tváre? - vymenúva okruhy problémov viedenská psychologička Christa Walková. "Mnoho vecí sa dá zvládnuť technicky, ale málo pozornosti sa venuje psychologickým účinkom takýchto zákrokov," upozorňuje.

Každodenný pohľad na cudziu tvár v zrkadle môže podľa nej viesť k depresii, hrôze a pocitom viny voči mŕtvemu, čo sa môže skončiť až samovraždou.

Zástancovia transplantácií však tvrdia, že človek s transplantovanou tvárou by vôbec nevyzeral rovnako ako mŕtvy darca.

Prieskum vo Veľkej Británii ukázal, že ani jeden z oslovených nebol ochotný darovať svoju tvár niekomu inému. "Moja tvár, to som ja, a nedarovala by som ani mozog," odpovedala jedna z účastníčok prieskumu.

Na druhej strane sa však vyskytujú aj názory upozorňujúce na to, že dnešná civilizácia má k mŕtvemu telu príliš vlastnícky vzťah. "Je mi úplne jedno, čo sa s mojím telom stane po smrti," tvrdí Hildegunde Pizová, prednostka Univerzitnej kliniky pre plastickú a rekonštrukčnú chirurgiu v Innsbrucku.