Je za nami máj s prívlastkom - mesiac lásky. Objímali ste sa, bozkávali, nešetrili slovíčkami náklonnosti? Japonci prejavujú lásku striedmejšie. Je viacero dôvodov, prečo šetríme prejavmi citu. Napríklad, že sa hanbíme robiť to druhým na očiach. Párik zaľúbených nemáva zábrany iba v čase, keď je čerstvo zosobášený, keď nebýva v spoločnej domácnosti s rodičmi a kým neprídu na svet deti. Vášeň však nikdy nepatrí na ulicu, a tobôž nie na pracovisko!
Prečo sme takí hanbliví? Myslím si, že v prvom rade ide o vplyv verejnej mienky. Nikto to nerobí, nebudem ani ja - hovoria si Japonci, a to nielen v oblasti lásky. Druhým dôvodom je výchova chlapcov, takzvaná stará škola. Vštepovali nám model správneho muža, ktorý má byť zdržanlivý, lebo prejavovať emócie je slabošstvo. Takáto samurajská výchova produkuje nekomunikatívnych mužov. (Ozaj, v žiadnom filme som nevidel samuraja ako zhovorčivého playboya.) Japonskí muži nie sú dobrí diskutéri. Porovnajme napríklad japonského a európskeho politika. Japonský obyčajne nahlas prečíta pripravený text, ktorý je síce bezchybný, ale trochu nudný. Európania, a ešte viac Američania, sú výreční, niekedy možno až ľahkovážne používajú veľké slová. Na jednej strane im závidíme plynulosť a nespútanosť prejavu, na druhej na nás nepôsobia celkom vierohodne. Dôvodom je japonská filozofia - spôsob komunikácie, ktorý nazývame fugondžikko, čo znamená - rob to bez slov. Považujeme ho za oveľa cennejší.
Keď sa japonského muža spýta partnerka - ľúbiš ma? - muž často odpovedá - vieš to aj bez opýtania. Moderná doba a nezávislosť žien však prinášajú samurajským zvyklostiam komplikácie. V Japonsku zápasia dva názory. Je statočnejšie držať si na verejnosti od ženy odstup, alebo naopak, ukazovať, aké hlboké sú city voči partnerke? V jednom diskusnom japonskom televíznom programe kritizoval známy športový komentátor boxera, že si na zápas pozval manželku. Povedal, že pracovisko je bojisko, kde žena nemá miesto. Čin označil za neprofesionálny. Ostatní komentátori, ženy a mladí muži zjavne nesúhlasili, ale nepovedali nič, pretože muž s opačným názorom bol od nich starší - zase ukážka toho, ako v praxi funguje hodnostný systém japonskej spoločnosti.
A ešte čosi. Poznám z médií manželku Georgea Busha aj ženu Tonyho Blaira, ale nespomínam si, že by som niekedy v televízii videl partnerku japonského premiéra Koizumiho. Ako sa volá? Neviem, či by náš pán premiér vôbec chcel nasledovať americký či britský vzor. V každom prípade to nebude v Japonsku s láskou a partnerstvom na verejnosti jednoduchšie, kým tu budú samuraji, ako onen športový komentátor.
MASAHIKO
