Česko-Slovensko malo v Británii jednu bombardovaciu a tri stíhacie perute. V tom čase bol ich najväčšou hviezdou mladý slovenský stíhač Otto Smik, ktorý bol už uznávaným leteckým esom. Svoje kvality potvrdil aj v júni 1944. Vtedy nemeckú Luftwaffe pripravil o tri lietadlá, o jedno z nich v spolupráci s iným pilotom.

Smik sa ako jediný Slovák neskôr stal veliteľom britskej perute, krátko na to však bol počas bojového letu zostrelený a v troskách svojho lietadla zahynul. Peruti velil aj ďalší Slovák - Ján Ambruš. Riadil však 312. česko-slovenskú stíhaciu peruť.

Na jeseň 1944 sa do pozemných operácií zapojila aj naša obrnená brigáda. Mala asi 4400 mužov. "7. júna dostala príkaz zmobilizovať sa a 30. augusta sa začala naloďovať," hovorí historik Zoltán Katreba. Od 8. októbra až do konca vojny brigáda strážila obkľúčenú nemeckú posádku v severofrancúzskom prístave Dunkerque. Výnimkou bola malá jednotka, ktorá spolu s Američanmi prišla až do západných Čiech.

"Podiel Slovákov tam bol pomerne nízky, viac ich bolo v jednotkách na východnom fronte," povedal Katreba. Slovákov bolo v leteckých jednotkách pod desať percent, boli najmä medzi príslušníkmi pozemného personálu. V bombardovacej peruti lietali ako strelci či navigátori. V obrnenej brigáde ich bolo asi 19 percent.

Počas celej druhej svetovej vojny zomrelo na Západe 975 Slovákov a Čechov. Sú medzi nimi tí, ktorí sa na jar 1940 vo Francúzsku snažili Nemcov zastaviť, aj tí, ktorí ich odtiaľ o 5 rokov neskôr vytláčali.

O oslobodzovacích bojoch vo Francúzsku a účasti našich vojakov v nich sme sa rozprávali s bezprostredným účastníkom MICHALOM ORAVCOM. Pôvodne mal študovať na námornej škole v Juhoslávii, ale cestou tam sa rozhodol, že bude bojovať proti Nemcom.

K česko-slovenskej armáde na Západe sa pridal v roku 1939. Až do roku 1943 pôsobil na Blízkom východe a v severnej Afrike. Bojoval proti vojskám maršala Rommela, zúčastnil sa aj na slávnych bojoch o severoafrický prístav Tobrúk. Tam bol zranený a niekoľko mesiacov strávil v nemocnici. Po návrate k jednotke sa z neho stal vodič tanku. Bojoval až do konečnej porážky Nemecka.

Oravec získal množstvo vyznamenaní. Vo štvrtok mu francúzsky veľvyslanec odovzdal vyznamenanie Rytiera čestnej légie.

Aká bola úloha našej jednotky vo Francúzsku?

My sme boli príliš malá jednotka, ale nejakú úlohu nám chceli dať. Pri takých bojoch, keď nasadíte malú jednotku, môže byť celá zničená. Bolo v záujme Angličanov, aby sme boli ušetrení krvavých bojov. Česko-slovenskej obrnenej brigáde pridelili obliehanie Dunkerque. Tam sme mali držať Nemcov, aby nemohli ani utiecť a ani robiť zle. Rozhodne sme neboli v prvých sledoch. Tam boli Američania, Briti a Kanaďania.

Čo ste robili vy?

Bol som vodičom tanku Cromwell. To bola vtedy chrbtová kosť tankových jednotiek západnej armády. Tie sa vyrovnali pancierovaním a aj kanónom tomu, čo mali Nemci.

Ako vyzerali boje, na ktorých ste sa zúčastnili?

Dunkerque je prístav, kde si Nemci vytvorili obranné pásma zo zákopov a rôznych pevností. V rukách mali aj zavlažovacie zariadenia. Keď sme útočili, oni zatopili polia vodou a my sme v tankoch mohli ísť iba po ceste, ktorá bola suchá. A na tú boli výborne zastrieľaní. Zamerali si, kade môžu tanky prejsť. V priebehu pár minút nám ich pri jednom útoku vyradili 14. Môj kamarát zoskočil z jedného z nich priamo na mínu. Odtrhlo mu obe nohy a v priebehu pár minút vykrvácal. Niekoľko týždňov predtým sa oženil. A to nebol sám. Pri útoku síce ženisti urobili cez mínové pole cestu, ale keď idete v tanku a prvý to dostane, ostatní ho musia obísť. A kam sa potom dostanú - do mínového poľa. Pokiaľ sme mohli, stáli sme na mieste dva až tri kilometre pred obranným pásmom a strieľali sme z diel. Na čo by sme tam išli?

Ako si spomínate na Nemcov?

V čase, keď sme vo Francúzsku zasiahli do bojov, Nemci už prehrávali. Je vždy niečo iné, keď si ako vojak uvedomíte, že strácate pôdu pod nohami, ako keď víťazíte. V severnej Afrike bolo známe, že bol maršal Rommel veľmi férový, čo sa týka zajatcov. Angličania nemohli nijako obviniť velenie nemeckej armády, že by urobili niečo, čo by sa priečilo ženevským konvenciám. To platilo aj naopak.

Predsa však, boli to vaši nepriatelia.

Bral som to tak, že aj oni sú vojaci a plnia príkazy svojich veliteľov. My sme viedli vojnu podľa ženevských konvencií. Bolo to 28. októbra 1944 na výročie vzniku Československa. Mali sme pomerne veľké straty. Útok sa začal v piatok a v pondelok sa vyjednalo prímerie. Nemci nám dovolili ísť po našich zranených. Oni už nemali nič, aby im pomohli, iba bórovú vodu. Tam sme zažili nepríjemné veci. Našli sme tam nášho vojaka, ktorý tri dni ležal na bojisku s dierou v hlave. V okamihu, keď sme ho zdvihli, že ho prenesieme do nemocnice, skonal.

Stretli ste sa vtedy s Nemcami osobne?

My sme sa s nimi rozprávali. Mali tam ťažko zraneného vojaka. Chceli sme ho zobrať so sebou. Nemecký dôstojník to nechcel dovoliť a podvolil sa, až keď mu nemecký lekár povedal, že už nemajú viac liekov. Tak nám ho dali. Lekár vedel, že by zomrel.

Takže na Nemcov nespomínate s nenávisťou?

Ja na nich nemôžem spomínať s nenávisťou. Môj syn žije v Nemecku. To by bol odo mňa veľký nevďak. Ten Nemec plnil rozkazy tak isto, ako ja. Tak isto bol vystavený nebezpečenstvu, že moje strely môžu niektorého z nich zasiahnuť, ako ja, že oni zasiahnu mňa.

Aké boli vzťahy medzi vojakmi v česko-slovenskej jednotke?

Ako medzi vojakmi, my sme sa vtedy o politiku nestarali. Dobré.

Nevyčítali vám Česi, že sa Slovensko v roku 1939 odtrhlo?

Všade sú hlupáci a aj inteligentní ľudia. Niekedy si nás doťahovali - no čo slovenská armáda, máte päť tankov a jedno lietadlo? Človek sa nad to musel povzniesť.

Vnímali ste to, že Slovensko bojuje na strane Nemcov?

Ležal som v Jeruzaleme v nemocnici. Počúval som rádio a naladil som nemecké propagandistické vysielanie. Hovorili tam: Počúvate novinky zo Slovenska, ktoré zakladal führer a také tie propagandistické reči v angličtine. Spievala tam vtedy veľmi známa slovenská speváčka Kišoňová. Angličania okolo mňa ležali a pýtali sa, čo to počúvam. Tak som im vysvetlil, že sú to správy, odkiaľ pochádzam. Pre mňa to bol dobrý pocit, že som tak ďaleko niečo počul o Slovensku. Angličanom to neprekážalo, bola tam hudba a tiež si radi vypočuli, ako to na bojiskách vyzeralo.

Ako sa k našim vojakom správali Briti?

My sme pre nich boli Czechs. Pre nich neexistoval nejaký Slovák. Povedať Czechoslovakia bolo pre nich príliš dlhé. Oni sa učili v školách o svojom impériu, o Európe toho veľa nevedeli. Ale boli sme s nimi kamaráti. Chodili sme spolu tancovať, nebol tam žiaden rozdiel, veď sme nosili ich uniformu.

Vraj ste nemali radi amerických vojakov, lebo vám preberali dievčatá.

A viete prečo? Každý americký vojak mal dvojnásobný žold ako my. Mali krajšie uniformy. My sme mali battledressy, ktoré nevyzerali tak dobre, a oni boli fešáci. V Anglicku, ale potom aj neskôr vo Francúzsku viseli plagáty, že tá a tá americká divízia organizuje zábavu a pozvané sú ženy od 18 do 30 rokov. Bola vojna, to dievča nevedelo, či sa dožije ďalšieho dňa, veď aj Nemci mali bombardovacie lietadlá.

Na začiatku invázie mali spojenci veľké straty. Dozvedeli ste sa o tom pred odchodom do boja, nevystrašilo vás to?

Vy o tom neviete. Keď sú straty, pred vojskom sa to utajuje, aby nebolo demoralizované. Naopak, hovorí sa iba o víťazstvách.

Museli ste vidieť následky bojov, ako to na vás pôsobilo?"

Ako vojna. Vo vojne je na tom vojak oveľa lepšie ako civilista. Vojak má veci, ktoré mu chránia život, civil nemá nič.

Čo by ste robili, keby ste neodišli bojovať na Západ?

Išiel by som do povstania. Ale je lepšie, že som odišiel. Keby som zostal na námornej škole v Juhoslávii, možno by ma neskôr zobrali niekde do nemeckého námorníctva, možno na ponorku.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

Autor: ROMAN PATAJ