V roku 1944 už otvorenie druhého frontu, čiže vylodenie na západe Európy, nešlo ďalej odkladať. Anglo-americké jednotky sa v Anglicku zhromažďovali a cvičili od roku 1942. Nikdy predtým v dejinách nebolo na malom priestore a pre jednu obmedzenú operáciu zhromaždených toľko ľudí, lodí a lietadiel. Invázia do Európy sa začala 6. júna 1944, v nedeľu tomu bude presne 60 rokov.
Západní spojenci v tom čase na území Európy už bojovali. V roku 1943 sa vylodili na Sicílii a potom v Taliansku. Postup cez hornatý Apeninský polostrov sa však zadrhol, Nemci sa úspešne bránili a aj vzhľadom na ťažko bojujúci Sovietsky zväz bolo nutné napadnúť ich aj z inej strany.
Vylodeniu predchádzalo dlhodobé bombardovanie predpokladaných nemeckých pobrežných opevnení, mostov, ciest a železníc. Spolu s francúzskymi partizánmi to malo ochromiť nemecké jednotky brániace Normandiu. Bombardovanie sa však z veľkej časti minulo účinkom.
V noci pred vylodením zoskočili do tyla nemeckých jednotiek na pobreží dve veľké skupiny výsadkárov, ktorí mali zabezpečiť prístupové cesty na pláže a zabrániť príchodu nemeckých posíl. Výsadkári mali obrovské straty, svoju úlohu však v podstate splnili.
Priestor samotného vylodenia rozdelili na päť pláží s krycími menami Utah, Omaha (tie patrili Američanom), Gold, Juno a Sword (tie patrili Britom a Kanaďanom).
Vylodenie bolo síce rozplánované do najmenších detailov, ako to však pri operácii podobných rozmerov býva, máločo vyšlo podľa plánov. Jednotky, ktoré sa mali vylodiť na pláži Utah, napríklad pre navigačné chyby a silný prúd pristáli dva kilometre od plánovaného miesta. Ukázalo sa však, že mali šťastie, omylom pristáli na najslabšie bránenom úseku a vylodenie na Utahu prebehlo bez väčších problémov.
Vylodenie na susednej pláži Omaha sa naopak premenilo na peklo na zemi. Američania tu pristáli na úzkom, ničím nekrytom piesočnom páse, ktorý od vnútrozemia oddeľoval až 30 metrov vysoký pás útesov s niekoľkými úzkymi chodníkmi vedúcimi nahor. Chodníky boli zamínované, pláž obklopená nemeckými guľometmi a delami, ktoré mali Američanov ako na dlani. Navyše tu boli umiestnené najskúsenejšie a najpočetnejšie nemecké jednotky.
Prvých vojakov, ktorí na pláži pristáli a vďaka vlnobitiu prišli o všetku svoju techniku, doslova zmasakrovali. Napriek tomu prichádzali na Omahu ďalší a ďalší a vojaci pochopili, že majú dve voľby: aspoň niektorí z nich sa dostanú hore na útesy alebo všetci zomrú pod nimi.
Po niekoľkých hodinách sa prví z nich vyškriabali na útesy a postupne nemeckú obranu umlčali. Pomohli im britské torpédoborce, ktoré sa napriek hrozbe stroskotania priblížili k pláži na najmenšiu možnú vzdialenosť a zo svojich diel ostreľovali nemecké postavenia. Na pláži Omaha v deň D zomrelo alebo utrpelo ťažké zranenie 3000 Američanov.
K úspechu rozhodujúcou mierou prispeli tri veci. Spojenci nielen že dokázali utajiť miesto vylodenia, ale Nemcov dokonca presvedčili, že k nemu dôjde severnejšie, v priestore mesta Calais, kde je kanál najužší. Ešte niekoľko dní po začiatku invázie bola väčšina nemeckého velenia presvedčená, že vylodenie v Normandii je iba zastieracím manévrom a očakávali to ozajstné pri Calais.
Druhou kľúčovou otázkou bolo, aby Nemci nemohli včas nasadiť svoje zálohy, obávané tankové divízie. Tie by mohli spojeneckých pešiakov, ktorí nemali žiadnu ťažkú výzbroj, rýchlym protiútokom zahnať späť do mora. Rozkaz na nasadenie tankových divízií však smel vydať iba sám Adolf Hitler. Ten bol známy tým, že pracoval najradšej v noci a väčšinu dňa potom prespal. Deň D nebol výnimkou. Hitlerovi pobočníci sa neodvážili vodcu zobudiť a tankové divízie väčšinu dňa vyčkávali.
Keď sa konečne vydali na cestu, zistili, že sa stačí pohnúť a už na seba privolajú zničujúce údery spojeneckého letectva. Absolútna nadvláda vo vzduchu a na mori, proti ktorej sa nemecké letectvo a námorníctvo zmohlo iba na viac-menej symbolický odpor, bola treťou podmienkou úspechu.
V deň D sa v Normandii vylodilo okolo 156 000 spojeneckých vojakov, okrem Angličanov a Američanov medzi nimi boli príslušníci mnohých národov vrátane Čechov a Slovákov. Tí boli aj medzi letcami podporujúcimi inváziu zo vzduchu.
Spojenci síce nikde nedosiahli ciele, ktoré si určili pre prvý deň vylodenia, postúpili však všade na niekoľko kilometrov do vnútrozemia a upevnili svoje pozície. Pevne zakotvili v západnej Európe a už ich odtiaľ nešlo vyhnať.
Povedali
"Okamžité nebezpečenstvo invázie nehrozí,"
napísal si vzhľadom na zlé počasie deň pred vylodením do denníka veliteľ nemeckých síl na západe poľný maršal Gerd von Runstedt.
"Som presvedčený, že musíme vydať rozkaz na útok. Nepáči sa mi to, ale nevidím nič iné, čo by sme mohli urobiť,"
povedal ten istý deň vrchný veliteľ spojencov generál Dwight D. Eisenhower.
"No čo, začneme teda vojnu tu,"
poznamenal americký generál Theodore Roosevelt, keď zistil, že ho s jeho jednotkami vysadili dva kilometre od plánovaného miesta.
"Dostaňte sa z tej prekliatej pláže a zabite pár Nemcov,"
reval plukovník Charles Canham na svojich vojakov ukrývajúcich sa na pláži Omaha pred nemeckou paľbou.
"Naše lietadlá od spojeneckých rozpoznáš ľahko, naše sú tie neviditeľné,"
reagovali nemeckí vojaci trpkým vtipom na absolútnu prevahu spojencov vo vzduchu. (pm)
