em súdnosti aj nervy. Dzurindove vlády kritizoval v týždenníku Domino fórum, až kým sa nerozhodol pre zmenu. Od januára v Rybníčkovej STV pozýva do diskusnej relácie Pod lampou hostí, ktorí majú čo povedať a nie sú len notoricky známi. Štefan Hríb.

Keď ste robili rozhovory, často ste ich začínali sugestívnou otázkou, z akej rodiny pochádza človek, s ktorým ste sa zhovárali. Z akej rodiny pochádzate vy?
Pochádzam z bratislavskej Petržalky. Boli sme klasická rodina - obaja rodičia pracovali v Matadorke, my deti sme chodili do škôlky, ja od jedného roka aj do jaslí. Nikto nebol v strane, ale neboli sme ani žiadni disidenti.

Boli ste veriaca rodina?
Nie.

Ako ste sa dostali k ľuďom z Cirkvi bratskej, s ktorými vás spájajú priateľské vzťahy?
U nás na sídliskovom dvore nebol nikto veriaci, keď sme zrazu zistili, že jeden z nás začal chodiť do kostola. Najprv sme sa mu vysmievali, lebo v tom čase petržalský kostol navštevovali len babky. Neskôr sme pochopili, že nie je blázon, len zažil niečo, čomu nerozumieme a čo je preňho dôležité. Zoznámil ma s Danom Pastirčákom, ktorý bol zhodou okolností v Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici, kde sa často robili polozakázané koncerty a stretávali sa tam zaujímaví ľudia. Boli medzi nimi aj normálni vysokoškoláci, ktorí počúvali Pink Floyd a mali dobrý vkus. Už to bolo pre mňa objavom. Takto som spoznal Dana Rausa, ktorý dnes robí v Slobodnej Európe, alebo Ivana Hoffmana.

Cez nich ste prišli aj ku svojej viere?
Dovtedy som mal detskú predstavu z komunistických učebníc, že neveriaci sú rozumní ľudia a veriaci sú tmári. Odrazu som zistil, že to tak nie je. Veľa som sa s nimi zhováral, až som sám prežil čosi, čo sa stalo prelomom môjho vtedajšieho hľadania.

Čo to bolo?
Mal som asi devätnásť, keď som sa rozhodol, že už nebudem donekonečna viesť teoretické diskusie, či Boh existuje, alebo nie. Videl som tých ľudí, ako sa modlia - prihovárali sa priamo Bohu, nepotrebovali na to žiadny Otčenáš, jedinú modlitbu, o ktorej som dovtedy počul. Povedal som si, že ak Boh existuje, tak v tejto chvíli, keď som doma sám, ma zrejme vníma. A že ak má mať modlitba nejaký zmysel, a nie je to len nejaké verklíkovanie slov, tak to vyskúšam. Nevedel by som čisto teoreticky prijať existenciu Boha len pre nejaké dobré princípy... A vtedy som zažil, že niekto je nielen kdesi nado mnou, ale že je to reálna bytosť. Mne samotnému to bolo divné, ale zrazu som začal svet vidieť inak. Ja, chlapec zo sídliska. Moji rodičia boli vtedy dosť znepokojení, či sa mi nestalo niečo zlé, ale ja som prežíval istotu a akúsi hlbokú radosť.

Základom teda bola vaša intímna komunikácia. Ako vnímate z tohto pohľadu úlohu cirkvi?
Často sa ma pýtajú, či som katolík, alebo protestant. Neviem na to odpovedať. Formálne, ako mnohí Slováci, som pokrstený katolík, hoci som bol dosť dlho úplným ateistom, ale k reálnemu prežitiu viery som dospel cez ľudí, ktorí sú protestanti. Kresťanstvo, ako ho chápem ja, je vzťahom človeka k Bohu. Spoločenstvá sú, samozrejme, potrebné, ľudia sa chcú spájať, aby sa mohli navzájom podporiť. Cirkev má svoje veľké miesto, a každý, kto redukuje Boha len na svoj súkromný vzťah, robí podľa mňa chybu. Ja som vieru neprežil ako zaradenie sa do inštitúcie a podriadenie sa v nej.

Mnohí ľudia, čo tu žijú, stotožňujú moc cirkvi s mocou KDH. Ako to rozlišujete vy?
Cirkev by nemala mať moc a u nás ju ani nemá. Politické rozhodovanie o zákonoch, o tom, v akom štáte žijeme, tu cirkev nerobí, a nemala by mať ani takú ambíciu. To, že na Slovensku stále prežíva obava, že cirkev je mocichtivá organizácia, je pozostatkom komunizmu, ktorý to do nás vtĺkal. Cirkev však musí odolávať pokušeniu mať väčší vplyv a viac peňazí, ktoré by chcela získať od štátu. Ak symbolizuje moc a peniaze, možno niekde robí chybu. Jej zmyslom je pomáhať ľuďom, hlavne tým mimo nej - byť pre nich svetlom a nádejou. Máme tu problém s Rómami alebo s nezamestnanými - ak teda cirkev chce, aby k nej ľudia získali dôveru, mala by sa venovať najmä im, byť vzorom starostlivosti asúcitu, ale aj ostrého pomenovania vecí. To mi tu veľmi chýba.

Pýtam sa aj preto, lebo tu panuje mienka, že STV patrí do rúk KDH...
Richard Rybníček netají, že volil KDH. Ak sa však z toho odvodzuje, že STV patrí pod tento vplyv, je to hlúpe. Každý predsa volí, čo neznamená, že keď niekde pracujeme, robíme to v prospech nejakej strany. Už len to, že Rybníček prepustil 1000 ľudí, je od roku 1989 najväčším počinom v STV. Rišo robí chyby, ako my všetci, ale jeho spochybňovanie pochádza najčastejšie od ľudí, ktorí si v STV chceli spraviť vlastný biznis, a dnes nemôžu.

Ako vznikla relácia Pod lampou? Oslovil vás Rybníček alebo vy jeho?
Už v roku 1999 som spolu s Milanom Šimečkom viedol diskusnú reláciu V sieti, okrem toho som moderoval v Stoke diskusie Domina. Vždy ma to bavilo. A keď som sa stretol s Richardom Rybníčkom, zistil som, že nezávisle odo mňa má o takýto program reálny záujem. Takto sa to všetko začalo.

O čo nové vám ide?
Som novinár, takže som vždy sledoval televízne diskusie. Po niekoľkých rokoch ma to začalo nudiť, lebo dokola sa v nich opakujú rovnaké tváre a riešia rovnaké povrchné otázky, ktoré sa líšia len mierou ostrosti moderátorov. Pod lampu preto chceme dostať aj ľudí, ktorých málokto pozná a pýtať sa ich na hlbšie veci, ktoré málokto formuluje. V tomto sme sa vzácne stretli s Máriom Homolkom a Jurajom Kušnierikom. Nedávno sme sa pýtali našich hostí, čo považujú za zmysel svojho života a čo je pre nich najdôležitejšie. Nepatrí sa, napríklad, položiť otázku: Ste šťastný? A tak ju kladieme. Snažíme sa nájsť témy zbavené formality, o ktorých by ľudia hovorili radi, len sa to nenosí.

Vy by ste rád odpovedali na otázku, či ste šťastný?
Hádam áno.

Tak odpovedzte!
V mnohom určite som. Mal som to šťastie, že som zažil rok 1989 a mohol som začať robiť to, čo ma baví. Aby som nemusel ísť na dvojročnú vojenskú službu, vyštudoval som počas komunizmu elektrotechniku, ktorá ma vôbec nebavila. Potom som pracoval v SAV, zase bez väčšieho záujmu. Dnes mám, naopak, skutočnú radosť z toho, čo robím. Bolo to tak v Slobodnej Európe, v Domine, a aj dnes, keď pripravujeme diskusie v STV, sa vyložene teším. Je to dokonca vzrušujúce. A potom - určite je šťastím, že žijem s vedomím, že život má zmysel, že to všetko nie je iba náhoda, ktorá sa po sedemdesiatich rokoch skončí zánikom. Je šťastím nemyslieť si, že sa rútim do ničoty a sám. Čo viac by som mohol chcieť? Sú však aj veci, z ktorých som nešťastný.

V čom ste nešťastný?
Fúha. No dobre - napríklad v tom, že mám už 39 rokov a stále som sám. Určite aj vlastnou vinou, všeličo som povyvádzal, ale nielen to. Isto aj preto, že som sa 15 rokov naplno venoval povolaniu, ktoré je v tomto smere "divné". Nevedel som ho robiť napoly, dal som tomu všetko, a toto je daň. Dosť krutá daň. Odmalička mám veľmi rád deti, a nemám ich. Vždy som bol rád s niekým blízkym, rád sa ľudí fyzicky dotýkam, aj keď sa s nimi len zhováram, ale už roky je to tak, že prídem domov, otvorím dvere, a je tam ticho a tma. Toto je moje nešťastie. Možno by som to nemal hovoriť, že, ale čo mám potom o sebe hovoriť? Ľudia chodia okolo seba a rozprávajú si len neškodné formality. To, čo naozaj cítime, si nepovieme. Hoci sa poznáme, nevieme o sebe skoro nič.

Nie vždy sú si osobnosti, ktoré pozývate do svojej relácie a reprezentujú protipólne názory, rovnocenné. Ako vyberáte hostí?
V každej diskusii máme štyroch-piatich ľudí, čiže dodnes je to už viac ako stovka. Keď sme začínali, báli sme sa, či zoženieme na malom Slovensku každý týždeň toľko hostí, ktorí dokážu formulovať svoj názor. Nakoniec sme zistili, že zaujímavých ľudí je dosť, len sú skrytí. Problémom sú len diskusie na politické témy. Politici sú už naučení na frázy. A rovnako nevieme nájsť osobnosti z ľavicového prostredia, ktoré neprednášajú len nejaké ideologické slogany, ale reprezentujú moderné ľavicové myslenie.

V čom to je?
Je ich veľmi málo. Šéfredaktor ľavicového týždenníka Slovo Pod lampou povedal, že na Slovensku je absolútna kríza ľavicových osobností. Voličov, ktorí by chceli, aby sa štát o nich staral, je dosť, ale ľudí, schopných pomenovať ľavicovú víziu štátu, nemáme.

Cítite tento problém ako tvorca relácie, alebo vám chýbajú aj v živote?
V relácii by sme najradšej mali silných hostí s konzervatívnym, liberálnym aj sociálno-demokratickým názorom. Vládne tu pravicová vláda, ktorá má oponentov len v populistoch a nacionalistoch, ale nie v inteligentnej ľavici. Táto vláda robí reformy a schvaľuje zákony, s ktorými väčšinou súhlasím, ale mnohé sú v niečom poškodené, iné úplne nepodarené. Napríklad v sociálnych reformách sa veľakrát zabudlo na slabých, postihnutých alebo na osamotené ženy s deťmi, čo by malo byť absolútnou nahrávkou na smeč rozumnej ľavici. Vláda by musela byť v strehu a viac by si dávala pozor na to, čo robí. Taká ľavica tu chýba.

A čo intelektuáli z SDĽ?
Kto sú to? Exkomunisti Ftáčnik, Weiss, Schmögnerová?

Aké máte reakcie?
Príjemné. Mnohí porovnávajú Pod lampou s programami na ČT 2 a dokonca nám chodia prekvapené reakcie z Čiech, že sme lepší. Ohlasy sú možno až príliš pozitívne. Možno je to v tom, že ľudia sú už unavení z povrchnosti našej politiky a majú hlad po niečom inom.

Doteraz ste boli známy hlavne ostro konzervatívnymi komentármi...
No áno, slovenskú spoločnosť som komentoval štrnásť rokov skoro každý deň. Stále som si hovoril, že je to v danej chvíli kľúčové a že je to moja povinnosť. Raz preto, že práve padol komunizmus a neboli tu nekomunistickí novinári, potom hrozilo, že vznikne autoritatívny režim a bolo málo tých, čo boli schopní povedať, že Mečiar je ohrozením Slovenska. Aj keď boli všetci za Dzurindu, ja som musel povedať, že nie je v poriadku. Teraz sa hovorí, že sa zmenil, lebo mu stúpla do hlavy sláva, ale ja ho vnímam rovnako od roku 1997. Už vtedy porušoval dohody a robil účelové veci, len väčšina to nechcela vidieť, lebo sa bála Mečiara. Neviem, čo to vo mne je, ale vždy znova som to musel robiť, pretože som mal silný pocit, že väčšina sa hlboko mýli a že sa to vypomstí.

Dnes Pod lampou počúvate myšlienky iných, svoj názor formulujete len položením otázky a výberom hostí. Nechýba vám priestor pre váš hlas?
Keď som nedávno odišiel z Domina, získal som príležitosť porozmýšľať, či moje písanie naozaj stálo za to, že som mu venoval celú svoju energiu, všetok čas, neoženil som sa, bolí ma žalúdok a chrbtica, stále pijem kávu a vediem úplne čudný život. Teraz nepíšem, a svet ide ďalej. Nič sa nestalo - a to je užitočné poznanie. Nechcem tým povedať, že moja práca nemala zmysel. Nemohol som inak, než písať a hľadať pravdu, ale teraz mám čas položiť si tieto základné otázky. Nikdy predtým som ho nemal.

Prečo ste odišli z Domina?
Ak to zjednoduším - pre nedorozumenie, ktoré súviselo so stratou dôvery medzi nami. V roku 1990 pre mňa bolo neuskutočniteľným snom robiť na Slovensku noviny, ktoré by boli inteligentné, provokatívne a ovplyvňovali by myslenie. Keď som sa až zázračnými zhodami okolností ocitol v Domine a neskôr som bol jeho šéfredaktorom, bral som to doslova ako súčasť svojho poslania. Sú to možno veľké slová, ale vnímal som to presne tak. Keď som z Domina odišiel, dva týždne som sa cítil, akoby mi odsekli ruky, akoby mi niekto zobral samotnú podstatu môjho života. Teraz sa mi to ľahko hovorí, lebo už viem, aká užitočná je pre mňa táto skúsenosť, ale vtedy to bolo peklo.

V redakcii i mimo nej ste mali prezývku Kazateľ. Vedeli ste o nej?
Na vojenčine som bol na Šumave, kde som videl zblízka, čo je to šikan. Bolo som šokovaný, ako si ľudia dokážu ubližovať. Vtedy som sa chcel stať farárom, pretože som si myslel, že len tak sa dá čosi zmeniť. Pocit poslania sa mi zrejme dostaví vždy, keď vidím niečo strašné, keď s niečím hlboko nesúhlasím. Priznávam, v mojich textoch je nástojčivosť, ktorá je spojená s celým mojím založením. Pravda je aj to, že moje články boli len obyčajným pomenovaním reality, ktorá bola zjavná a viditeľná. Ak to vyznievalo kazateľsky alebo čiernobielo, tak iba preto, že ostatní písali sivo a nevšímali si očividné pravdy. Keď som napísal, že Mečiar či Dzurinda kohosi podviedli, ostatní zväčša povedali, že život nie je taký jednoduchý, aby sa dalo povedať, že ten je dobrý a tamten až taký zlý. Život však často jednoduchý je. To, čo sa deje v politike, je najmä o tom, či politik klame, alebo nie, kradne alebo nekradne, či mu ide omoc, alebo o pomoc dobrej veci. Ak kupčenie prijmeme ako normálne, ako radí napríklad Szomolányiová, bude to nabudúce ešte horšie. Tomuto cynickému mysleniu som nikdy nerozumel. Keď som písal na začiatku 90. rokov do Lidových novín, nikdy sa mi nestalo, aby mi v Čechách niekto vyčítal, že píšem kazateľsky. Bolo to normálne, lebo tam boli mnohí novinári kritickí, a moje texty teda nevyčnievali. V slovenskom prostredí je to dodnes inak.

Koncom januára zrušili slovenské vysielanie Slobodnej Európy, kde ste tiež dlho pracovali. Ako si na toto rádio spomínate? Nechýba tu?
Je v poriadku, že skončilo, lebo už bolo nemiestne, aby tu vysielalo rádio, ktoré platí iný štát na podporu našej demokracie. Pre mňa to bola skvelá skúsenosť. V Mníchove som spoznal, čo je to Západ, stretol som sa tam s legendami, o ktorých som dovtedy len čítal - s Lýdou Rakušanovou, Agnešou Kalinovou, Karlom Krylom... Redakcia sídlila v krásnom prostredí, všetko fungovalo, všade boli slušní a vkusne oblečení ľudia. Odišiel som odtiaľ, keď vznikol spor, ako písať pred voľbami 1998. Niektorí kolegovia ma obviňovali, že píšem v prospech KDH a proti Dzurindovi, ja som zas bol proti tomu, aby písali v prospech Dzurindu. Dnes len sucho konštatujem, že zatiaľ čo ja som ostal novinárom, Sergej Michalič je najbližším Dzurindovým poradcom. Nebolo to vtedy pre mňa ľahké, ale Milan Šimečka ma zavolal do Domina, za čo som mu dodnes vďačný. Zdá sa, že vždy ma posunie ďalej len nejaká dramatická vec. Z Lidových novín rozbitie Československa, z RFE konflikt o nezávislosť, z Domina tragická strata vzájomnej dôvery. Slobodná Európa však bola pre mňa kľúčovým dotykom so západným svetom a jeho žurnalistikou.

Nebol to až akýsi elitný dotyk?
Určite. Málokto dokáže doceniť, čo také čosi s človekom z petržalských betónových dvorov urobí.

Čo si myslíte o slovenskej elite?
Na Slovensku elita takmer neexistuje, a to málo, čo tu je, je predajné a nestojí za veľa. Intelektuáli ma za to nemajú radi, ale je to môj názor, ktorý pri ich dnešnom správaní nemám dôvod zmeniť. Lepšia alternatíva, ktorá v roku 1998 vystriedala tých, čo Slovensko takmer vyradili zo Západu, je už pokazená, skorumpovaná, nemá problém predstierať a podvádzať. A elita v tejto situácii neplní svoju úlohu. Zmohla sa len na to, aby bola proti Mečiarovi, ale už nedokáže byť slobodnou a kritickou proti dnešnej moci. A tá to s aroganciou sebe vlastnou využila. Pozýva si elity na raňajky, rozpráva im, ako veľmi si ich váži. Oni potom idú celí šťastní domov, a táto moc pokojne pokračuje vo svojich fauloch. Už je to zo strany politikov len čistý výsmech našich intelektuálov. Peter Zajac mi nedávno povedal, že Slovensko nechcelo autoritársky režim, ale nechce ani slušný štát, pretože väčšine, aj väčšine elít, vyhovuje dnešný oportunizmus. Myslím, že má krutú pravdu.

Útočíte na moc, ktorej súčasťou je aj váš favorit, minister vnútra a podpredseda KDH Vladimír Palko. Máte na mysli aj jeho?
Politikov sa nepatrí chváliť, patrí sa byť cynikom, ale ja si tohto ministra vnútra naozaj vážim. Jednotliví členovia vlády predsa nenesú zodpovednosť za to, čo robia jej ďalší členovia. Panuje názor, že slušnosť do politiky nepatrí, ale ja si to nemyslím. Aj v terajšej vláde a aj v tomto parlamente sú slušní ľudia.

Keď hovoríte o poplatnej elite, máte na mysli liberálov a pre nich typický relativizmus?
Mám na mysli všetkých. Kto je konzervatívna elita? Kde sú katolícke alebo evanjelické osobnosti, ktoré keď prehovoria, tak Slovensko stíchne? Nie sú také. Nemáme tu ľudí, ktorí sú ochotní za to, že povedia svoju pravdu, znášať dôsledky, a stratiť výhody spojené s mocou. Ľudí, ktorí sú schopní uvažovať, je dosť, ale veľmi málo je tých, čo sú ochotní povedať niečo, keď to čosi stojí.

Možno vám nikto nie je dosť dobrý? Necítite sa aj v tomto osamelý?
Nie. A bolo by hlúpe a pekelne pyšné tvrdiť, že ja som tu ten múdry, lebo to vidím a hovorím o tom. Nepovažujem za svoju prednosť, ak sa rozhliadnem a vidím, že kráľ je nahý. To predsa vidia aj deti. Vidím to skôr ako opakované zlyhanie väčšiny. Je mi naozaj už roky čudné, že tá menšina je až taká malá.

Vo svojich komentároch ste vždy jednoznačne podporovali Američanov v ich útoku na Irak. Je to jedna z tých viditeľných právd, ktoré ste spomínali? Nedávno ste v relácii Pod lampou moderovali názory iných na túto tému. Ako sa osobne vyrovnávate s kauzou týranie irackých väzňov americkými vojakmi?
Zo svojej osobnej skúsenosti z rôznych medzinárodných konferencií som mal vždy najlepší dojem z generálov NATO. Ich osobnosť, vystupovanie a obsah ich prednášok boli pre mňa fantastickým zážitkom. Generáli NATO sú slušní ľudia. Istý náš absolvent prestížnej americkej vojenskej akadémie West Point v jednom novinovom rozhovore spomínal, že preňho bolo najdôležitejšou skúsenosťou to, že dané slovo sa má dodržať. Na tom trvali americkí dôstojníci najviac. Z tohto pohľadu, keď vidím zábery z Iraku, sú pre mňa prekvapením. Nie som taký naivný, aby som si myslel, že medzi americkými radovými vojakmi nie sú aj čudné typy, ale to by platilo, keby išlo o jednotlivý prípad. Tých prípadov je však trochu veľa. Neviem to pochopiť, ide to diametrálne proti mojej skúsenosti s americkou vojenskou elitou.

Povedali o ňom:
Ján Štrasser - publicista, básnik, prekladateľ
Štefan Hríb patrí k tej (drvivej) menšine politických novinárov, ktorých názor - nech si o ňom myslí, kto chce, čo chce - je zásadný a relevantný. Vážim si ho najmä pre jeho stálosť, s akou trvá na hodnotách, presahujúcich horizont aktuálnej politickej a spoločenskej situácie - to je na Slovensku ako takom a v slovenskej žurnalistike zvlášť ešte vždy veľmi zriedkavé.

Peter Zajac - literárny vedec, publicista
Dnešní novinári sa pokúšajú buď ovplyvňovať politiku, alebo sa pohybujú od jednej udalosti k druhej. Štefan Hríb v takomto kontexte pôsobí radikálne, ale len pre tých, ktorí si nevážia skutočnú názorovú nezávislosť alebo nemajú pamäť.

Juraj Kušnierik - kníhkupec (Artforum), dramaturg relácie Pod lampou
V Števovi Hríbovi sa neobyčajným spôsobom spája prostota a sarkazmus chlapca z Petržalky s morálnym pátosom nekompromisného hľadača pravdy. A okrem toho to je aj veľmi dobrý človek.

Kto je to:

Štefan Hríb (1965) - novinár, publicista, moderátor. Po skončení Elektrotechnickej fakulty STU v Bratislave a krátkom pôsobení v SAV sa rozhodol zmeniť povolanie. V roku 1990 sa stal novinárom a na štyri roky korešpondentom českých Lidových novín. Z Prahy odišiel do Mníchova, kde v 90. rokoch sídlila redakcia Rádia Slobodná Európa, aby ďalšie štyri roky kriticky komentoval dianie na Slovensku. V roku 1997 sa stal kľúčovým redaktorom mienkotvorného týždenníka Domino fórum, z ktorého už na poste jeho šéfredaktora pred pár mesiacmi odišiel. Dnes moderuje diskusnú reláciu STV Pod lampou.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL