Keď už som spomenula metro, raz, keď som sa v ňom práve viezla, v takom tom starom vagóne, kde sú dlhé lavice pod oknami oproti sebe, zrazu zhaslo svetlo a uviazli sme medzi stanicami.
„To je nadělení!" ozval sa vedľa mňa príjemný mužský hlas. Škoda, že som si za svetla nevšimla, vedľa koho si sadám. „Vypadla elektřina. Bůhví, jak dlouho potrvá, než to spraví." „Chvíľu potrvá, kým nájdu v tej tme poistky," prijala som konverzáciu. Asi som do toho vložila priveľa ústretovosti, lebo hlas išiel hneď strmo na vec. „Až to tady zprovozní a vypadneme z metra, můžu vás pozvat na skleničku?"

Bola som polichotená. On si ma zrejme všimol ešte za svetla. Pravdaže, som verná žena a nechodím len tak mirnix-dirnix „na skleničky". No nechcela som ho ani uraziť.

„Ste veľmi milý," vravím. „Ale mám manžela a odrastené deti. Určite by ste sa aj vy čudovali, keby som hneď súhlasila."

Hlas vedľa mňa si odkašľal a zrazu zaznel ako škripot vidličky po tanieri. „Madam, budete tak hodná a necháte mě v klidu telefonovat?"
Moja prvá myšlienka bola vstať a odmašírovať čo najďalej. Nech trapas padne na nejakú inú. Myšlienku som zavrhla. Vznikli by ďalšie komplikácie, keby som poskákala ľuďom po nohách. Ostala som sedieť. Keď sa znova rozsvietilo, zahľadela som sa na opačnú stranu, ako sedel dotyčný, a tým činom som sa celkom zblízka pozerala do tváre mládenca vo vrcholiacej puberte. Tvár mal obsypanú zapáleným akné - bodaj by ho nerozčuľovali tí, čo sa mu na to pozerali, aj keď to robili z väčšej diaľky ako teraz ja. „Hele, co koukáš, bábo?" vykríkol. „Nechceš si raději něco číst?"

Spomenula som si, že mám v taške knižku, vytiahla som ju a zistila som, že aj čítanie v metre je pohodlné. Aspoň teda oveľa pohodlnejšie, ako všetko ostatné, čo sa mi v ten deň v metre stalo. A odvtedy čítame v metre aj my Slováci. Aspoň teda ja. Len nesmie to metro ostať bez svetla.