Roland Emmerich si myslí, že nás čaká doba ľadová. Vo filme Deň po tom už zastihla New York. FOTO - BONTON FILM
Podľa niektorých odborníkov zvoní veľkofilmom umieráčik, pretože kinematografii idú po krku iné formy zábavy ako napríklad stále sofistikovanejšie videohry, ktoré sa filmu čoraz viac približujú. Pre kinematografiu to môže znamenať nižšie zisky, menej kasových trhákov a menej nákladných projektov. Májová ponuka v slovenských kinách, kde sa objavili hneď tri snímky s rozpočtom presahujúcim sto miliónov dolárov, tak môže byť labuťou piesňou megafilmov. Minimálne dva z nich aj tak spievali falošne.
Krátko po novom a prvýkrát aj kompletnom slovenskom vydaní románu Dracula prišla začiatkom mája na plátna kín aj jedna z jeho hlavných postáv, doktor Abraham Van Helsing. V mladšom tele sa našlo viac priestoru na akciu, v scenáristickom stane sa celý čas podával guláš namiešaný azda zo všetkých hororových postáv čiernobielych filmov prvej polovice minulého storočia. Pár znalcov dejín kinematografie aspoň z toho dôvodu blahosklonne kývlo hlavou, v publiku však veľa nadšených reakcií nebolo. Bono Vox mohol žiarliť na erotomansky stvárneného grófa Draculu, ktorý sa na neho veľmi ponášal, inak filmu nebolo príliš čo závidieť.
Horor rezignoval na strach a radšej sa zameral na komické situácie, takže si kritici mohli do svojich poznámok zapísať prvé veľké mínus.
Po Tróji skočila väčšina týždenníkov, takže sme boli už vopred zavalení historickými informáciami a reklamnými fotografiami so svalnatým Bradom Pittom. Podobne ako pri predchádzajúcom filme ani Trója veľké pohnutie zmyslov nevyvolala, zatiaľ čo Van Helsing vyťahoval zo skrine všetky strašidlá, aké tam našiel, Trója vyhnala z Homérovho eposu všetkých bohov a možno aj vďaka tomu stratila božskú príchuť. Sandále, piesok ani bulharskí štatisti nepriniesli nič prevratné. Hrdinský Achilles s maniermi filmovej hviezdy natrčil svoju zraniteľnú pätu práve včas, aby sa to celé skončilo a mali sme za sebou ďalšie poučenie z krízového vývoja o tom, že prachy sú krásna vec, ale talent si za ne nekúpiš.
Dvakrát to bola pomerne jasná prehra, celkovú bilanciu zachránil aspoň Emmerichov katastrofický film Deň po tom (recenziu prinášame na inom mieste), pretože pokaziť čistokrvnú deštrukciu dokáže s takýmto rozpočtom už iba naozajstný babrák. Zatiaľ čo v Patriotovi nechal režisér s americkou vlajkou víťazne mávať hrdinského Mela Gibsona, tentoraz nechal hviezdnatú tkaninu zamrznúť a zvyšky amerického ľudu vyhnal do Mexika. Na Zem dopadla nová doba ľadová a s ňou aj obrovské krúpy, prílivové vlny, zničené mrakodrapy a autobusy lietajúce v tornáde. Režisér si odpustil masové scény a radšej sa vrhol na vesmírne zábery kopovitej oblačnosti a digitálne vízie konca sveta.
Ohlasovanie konca megafilmov je možno predčasné, zistenie, že nám minulý mesiac veľa vzrušenia nepriniesli, však tomu môže pomôcť.
Autor: ANDREJ TOMÁŠ(Autor je publicistom)
