V minulom roku vydala japonská, dnes dvadsaťpäťročná klaviristka Hiromi (plným menom Hiromi Uehara) oslnivý debut Another Mind, z ktorého ostali vyjavení európski i americkí hudobní kritici. Mladá dáma, ktorá na svojej kariére tvrdo pracuje od piatich rokov, na ňom ukázala nesmiernu techniku a muzikalitu, bol to pravý moderný "power jazz". Možno len citu v ňom bolo pomenej, ale tak to s týmito technicky vybrúsenými mladými klaviristami chodí. Keď som vtedy o albume písal, prejavil som túžbu, aby sa v jej hre časom objavil aj ženský element, pretože ženy džezmenky môžu prísť s cítením, do ktorého ich mužskí kolegovia nedosiahnu.
Hiromin druhý album opäť vychádza na známej značke Telarc. Pre našinca je zaujímavé, že na bicích hrá slovenský bubeník Martin Valihora a zmena obsadenia nastala aj na poste basistu (Tony Grey). Štatút hosťa má, podobne ako pred rokom, legendárny štúdiový basgitarista Anthony Jackson - hrá v troch skladbách.
Na debute hrala Hiromi z 99 percent na akustickom klavíri, ktorý je jej doménou a kde môže uplatniť svoju až mužnú silu a razanciu; výsledkom je robustný tón. Prvá skladba je akýsi kyberfunk, nie nepodobný tomu, čo kedysi robil Herbie Hancock. Hiromi strieľa elektronické riffy a používa futuristické klávesové registre. Syntetizátory sa objavia ešte niekoľkokrát, a aj tu je citeľný pohyb niekam, ale to dôležité prichádza až ďalej: cit. Na niektorých miestach prichádza uvoľnenie a tóny zrazu nie sú dôležité, dôležité je to, čo dávajú. Tieto romantické miesta dokazujú, že rozum a technika majú v Hirominom myslení aj svoj protipól, nehu. Napríklad v methenyovskej sólovej skladbe Green Tea Farm. V titulnej skladbe Brain umelkyňa používa high-endové zvuky aj romantizujúce motívy, len tak mimochodom z rukáva sype kaskády tónov, aby sa zasa vrátila k jednoduchosti. Akoby hovorila: Už som sa rozhodla. Pochopiteľne, počas šesťdesiatich minút si užijeme aj dosť technickej brilantnosti, ale, napokon, toto nie je žiadna introvertná hudba. Asi nikto od Hiromi nečaká, že pripraví album minimalistických balád.
Rytmika vzorne slúži. Bubeník aj basisti na seba pútajú pozornosť len v striktne vyhradených miestach. Cítiť však kapelovú spolupatričnosť, aj keď klaviristka si, samozrejme, tej pozornosti vyhradzuje najviac, veď na to má.
Splnili sa vysoké očakávania debutu? Celkom určite. Hiromi rastie do významnej umelkyne 21. storočia a aby sa ňou skutočne stala, treba na to už len "maličkosť", nadobudnutie vlastnej identity, možno ešte viac pokory. Dokázal to Brad Mehldau, dokázal to Geoff Keezer, je veľmi pravdepodobné, že to dokáže aj ona. Brain je dobrý album a zároveň vzrušujúci dokument o vývoji.
