Fedor Gál (1945) vyštudoval Chemickotechnologickú fakultu SVŠT v Bratislave, do roku 1989 sa venoval predovšetkým prognostike. V novembri 1989 sa stal jedným zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu a neskôr jeho predsedom. Od jesene 1991 žije v Prahe. Bol členom tímu intelektuálov, ktorý vyhral tender na udelenie licencie prvej českej komerčnej televízie, v roku 1996 svoje akcie v Nove predal. V polovici deväťdesiatych rokov založil so synom Róbertom vydavateľstvo G plus G. Je autorom viacerých kníh: Prognózovanie vývoja vedy, Z prvej ruky, Hodnoty pre budúcnosť, O inakosti, Násilie a ďalšie. FOTO SME - PAVOL MAJER

"Kedysi som čitateľský úspech považoval za veľmi dôležitý, ale dnes ma to už netrápi. Myslím si, že tých tisíc kusov z pultov zmizne, a už je mi jedno, čo sa o knihe bude ďalej hovoriť alebo písať," vraví FEDOR GÁL o svojej najnovšej knihe Lidský úděl, ktorú vydal vo svojom pražskom vydavateľstve G plus G. "Pravda, keďže tá kniha je aj o mojich kamarátoch, a keby mi niekto z nich povedal, že som im v nej ublížil, to by ma mrzelo. Ale prípadný negatívny názor recenzenta ma nevzrušuje."

Nie je to prejavom neúcty k vlastnému dielu?

"Nie. Ja mám tú knihu veľmi rád, pretože je v nej kus mojej životnej skúsenosti z posledných rokov. Na druhej strane tento typ ľahostajnosti nad tým, čo sa deje s dielom, keď je hotové, je tiež výsledkom istého stupňa zrelosti človeka."

Patrí písanie k vašim pravidelným činnostiam, k vášmu životnému rytmu?

"Som človek, ktorý potrebuje mať zadanie. Ak ho mám, som neuveriteľne pracovitý, svedomitý a dochvíľny. Ale nie som človek, ktorý si každý deň pravidelne sadne k stroju a bude určitý čas písať."

Ste autorom viacerých kníh, ako vnímate svoju pozíciu v literatúre?

"Myslím, že o nejakej pozícii nemožno hovoriť, a to z niekoľkých dôvodov. Jednak sám seba neviem profesne definovať, a nevedia to ani ľudia, čo ma čítajú. A po tretie - tých adresátov je veľmi málo. Takže nejako ma literárne zaradiť či definovať asi nejde."

Nemrzí vás to?

"Ani najmenej."

V poslednom čase sa autorsky prezentujete najmä kratšími žánrami. Je to zámer či skôr náhoda?

"Témy, spôsob písania a jeho intenzita kopírujú obdobie života, v ktorom sa práve nachádzam. Mojím žánrom sa stáva esej, prestávam sa venovať veľkým témam i písaniu odborných prác a viac sa sústreďujem na príbehy všedného života, problém identity, údelu ľudí, ktorí patria k minoritám. Začínajú ma zaujímať aj veci, ktoré súvisia s mojím vekom, napríklad staroba i smrť."

Vaše vydavateľstvo sa orientuje hlavne na knihy o aktuálnych spoločenských problémoch - napríklad o príčinách nacionalizmu, holokauste, násilí na prírode, deťoch, na etnických a národnostných skupinách. Bolo by to tak, aj keby ste nemali dostatok finančných prostriedkov?

"Určite nie. Vydávanie takýchto kníh je prácou, na ktorej sa nedá zarobiť. Nepoznám v Čechách človeka, ktorý by si mohol dovoliť vydávať minoritné žánre bez nejakého finančného zázemia. Väčšina ho hľadá u štátu alebo nadácií, ale to je smutná práca. Žobrať od štátu sa mi bridí."

Vy ste nikdy nevyužili nejaké granty?

"Minimálne. Z tej zhruba stovky titulov, ktoré som doteraz vydal, sa to týkalo asi troch. A tie sumy sa pohybovali v rozmedzí od pätnásť- do dvadsaťpäťtisíc korún, čo je sotva desať percent z nákladov na vydanie knižky."

Ako vydavateľ nekomerčnej literatúry iste máte hranice, ktoré by ste neprekročili. Akým lákadlám ste odolali?

"Mal som ponuky na veľmi lukratívne tituly, napríklad o Jaromírovi Jágrovi či príbeh Josefa Luxa od jeho sekretárky. Boli to evidentne dobré kšefty, ale nepustil som sa do nich."

Prečo ste sa rozhodli podnikať práve v tejto oblasti?

"Možno to bude znieť hlúpo, ale ja som sa dostal k veľkým peniazom po živote, ktorý nimi rozhodne neoplýval. A prvým pocitom, keď sa to stalo, boli výčitky svedomia. Chcel som sa proste pustiť do niečoho, čo by mi poskytlo vnútornú istotu, že tie peniaze nepoužívam jalovým spôsobom. A tak som ich značnú časť vrazil do vydávania kníh. Okrem toho som sa podieľal aj na niekoľkých iných nekomerčných projektoch, ako bol napríklad trinásťdielny animovaný detský televízny seriál."

Čo by bolo vašou hlavnou činnosťou, keby ste k tým peniazom neprišli?

"Sústredil by som sa na písanie. To, že som mal peniaze, teda rozhodlo o tom, že som začal knihy vydávať, ale súčasne aj o tom, že som začal menej písať."

Symbióza intelektuála a podnikateľa, je to tá pravá parketa pre vás? Máte obchodného ducha?

"Určite nie, ale otázka znie, či ho nemám preto, že som tento dar nedostal od Boha, alebo preto, že možnosť podnikať sa mi naskytla v čase, keď som už pomaly ťahal na päťdesiatku. Chýbali mi elementárne návyky, schopnosť kalkulovať, vyjednávať."

Neľutujete spätne toto rozhodnutie?

"Nie, jedine ľutujem, že som do toho vpadol ako amatér, nepripravený."

Odvtedy ubehlo zhruba desať rokov, čo sa zmenilo?

"Dnes už viem, že sa dá vydať kniha aj v osemstokusovom náklade tak, aby nebola stratová. Treba si však veľmi dobre rozmyslieť, kto bude robiť dizajn, kto redigovať, kde sa vytlačí a hlavne, akým spôsobom sa kniha bude distribuovať. Aby sa dostala práve k tým ľuďom, ktorí si ju kúpia."

Vaše knihy teda dnes nie sú stratové?

"Nie, a keď mi niekto, kto vydáva kvalitnú náročnú literatúru, povie, že to robí s vedomou stratou, tak sa okamžite naštvem. Pretože dnes, po tých desiatich rokoch, považujem za vec cti robiť to racionálne. Poznám vydavateľov, ktorí dostanú od štátu masívny grant a potom takmer celý náklad putuje do predajne lacných kníh alebo zostane na sklade."

Čiže vydavateľstvo už vás uživí?

"To nie. Dlhé roky som doň dával peniaze, bol som generálnym sponzorom. To, čo považujem za víťazstvo, je, že som ním prestal byť. Vydavateľstvo už dokáže uživiť samo seba, ale svojho majiteľa ešte nie."

Je tento pozitívny zvrat impulzom na rozvoj ďalších podnikateľských aktivít?

"Práve naopak. V januári som si povedal, že mojím cieľom v tomto roku je urobiť veľké upratovanie, teda spratať zo stola všetko, čo ma rozptyľuje, nebaví, zaťažuje, a venovať sa niečomu, čo sa mi zdá pre zvyšok života zmysluplnejšie. Chcem uzavrieť všetko, čo sa dá, nebyť podnikateľom, členom žiadnej správnej rady či nadácie. V decembri by som si rád povedal, že už nemám na tomto svete žiadne povinnosti, iba urobiť to, čo momentálne považujem za dôležité."

Napríklad napísanie knihy o novembrovej revolúcii?

"Nie, som nadmieru emocionálne zasiahnutý. Tých príbehov, z ktorých sa pre mňa skladá to obdobie, je toľko, a takých nabitých emóciami, že by v knihe bolo príliš veľa subjektivizmu a možno aj fabulácií. To však nič nemení na fakte, že to bolo vrcholné obdobie môjho života, a nepochybne úžasný medzník aj pre náš, vtedy spoločný štát."

A čo zamýšľate urobiť s vydavateľstvom?

"Hľadám ľudí, ktorí by ho prevzali a boli schopní pokračovať v jeho činnosti."

Myslíte, že päťdesiatdeväť rokov je naozaj dôvodom na takéto upratovanie?

"Nejde len o vek, ale aj o premýšľanie o živote. Ja som ten svoj prežil ako šprintér a nechcel by som týmto štýlom došprintovať až do hrobu. Zdá sa mi, že keď sa na chvíľu zastavím, možno mi napadne aj iný životný štýl, iný zmysel života, ako len pretekať."

Veríte, že sa vám to podarí?

"Chcem tomu veriť, ale keď si uvedomím, že už tridsať rokov každé ráno prestávam fajčiť, tak neviem."