zostal po vojne v troskách a ako nemá výčitka a pamätník vojnového ničenia kazil panorámu centra. Po ničivých bombových útokoch vo februári 1945 sa zrútila jeho vyhorená kupola dovnútra.
Hroznú ranu v samom srdci mesta cítiť na stavenisku ešte aj dnes. Za práve dokončenou hrubou stavbou sa rozprestiera pustatina veľkosti dvoch futbalových ihrísk. Fontány prachu sa víria ponad plot stavby na všadeprítomné kopy materiálu. Neďaleká zvetraná panelová budova kriminálnej polície vysiela pozdravy z čias socializmu.
Tu poteší pohľad na hrubú stavbu obnoveného chrámu, ktorá vyrástla iba za dvanásť rokov. Torsten Remus z Krajinského úradu pre pamiatkovú ochranu rozpráva o histórii. Pôvodná stavba si od položenia základného kameňa v roku 1726 po dokončenie v roku 1743 vyžiadala tiež len 17 rokov. Je to nepochybne obdivuhodný výkon, ak vezmeme do úvahy, že za krutých zím sa na kostole nič nerobilo, lebo vtedy používanú omietku mohli stavebníci spracúvať až pri plus piatich stupňoch Celzia. Na tomto mieste mestského centra stál už od 11. storočia najstarší drážďanský kostol, ktorý niesol na počesť Panny Márie meno "Našej milosrdnej ženy" a slúžil ako východiskový bod pre misiu okolitých slovanských osád. Ako rástol počet návštevníkov bohoslužieb, stával sa postupne primalým, a preto sa mestská rada roku 1722 rozhodla so súhlasom kurfirsta postaviť nový kostol.
Stavbyvedúcim sa stal miestny majster Georg Bähr, ktorý zastával ako radný tesársky majster zhruba funkciu šéfa stavby. Tento skúsený remeselník siahol po osvedčených materiáloch. Na vonkajšie múry zvolil miestny žltkastý pieskovec, čím mala stavba dokonale zapadnúť do celkového obrazu starého centra. Pre nedostatok priestoru sa rozhodol pre kvadratický pôdorys, ktorý mal byť korunovaný kupolou v tvare polovičného melónu. Tesárovi sa pritom, samozrejme, ako prvý materiál ponúkalo drevo. Veci sa však mali vyvinúť inak, tu zasiahol dvor. Možno vtedajší panovník August Silný pri jednej zo svojich častých pitiek rojčil o svojich talianskych zážitkoch, isté je len toľko, že mestský guvernér knieža Wackerbarth sa postaral, aby Bähr upustil od svojho minimalistického návrhu kupoly v prospech predĺženej formy po vzore Ríma a Florencie.
K tomu pristupoval nedostatok istých materiálov a - ako napokon vždy - aj otázka peňazí. Vtedy totiž rozhodovali materiálové náklady, a nie mzdy. Drevenú konštrukciu by bolo nutné obložiť a veľké množstvo medeného plechu, nutné na tieto práce, by príliš zaťažilo rozpočet. Čo mohlo byť viac poruke ako pieskovec, ktorý sa dal nakupovať za zvýhodnenú cenu, takzvanú dvornú taxu, vďaka kniežacej milosti. Bährova genialita spočívala v tom, že dokázal spojiť rozdielne aspekty do jednotnej a presvedčivej celkovej koncepcie.
Tak vznikla "skamenená drevená konštrukcia", ktorá mala zároveň vojsť do dejín architektúry ako najmohutnejšia kupolovitá stavba na sever od Álp. Obrovská suma na jej zhotovenie, 128 000 toliarov, sa z veľkej časti nahromadila vďaka príspevkom.
Obyvatelia Drážďan mohli byť pyšní na svoj mestský chrám, a ako dobrí protestanti sa zvlášť tešili, že ich stánok boží v siluete mesta ďaleko prevýšil a zatienil katolícky dvorný kostol, ktorý dokončili krátko nato. Ženský kostol sa stal na najbližších 200 rokov symbolom "polabskej Florencie", Drážďan.
Hneď po skončení vojny sa rozpútal spor o osud zbombardovaného chrámu. Je lepšie nanovo ho postaviť, alebo nechať ruinu stáť ako symbol nezmysleného ničenia a pamätník mieru? Až v roku 1992 sa presadili prívrženci rekonštrukcie. 40 percent použitého stavebného materiálu pochádza z hromady trosiek, veľkej asi 20 000 kubických metrov. Z tohto pôvodného materiálu sa podarilo pomocou fotografií ešte presnejšie zoradiť jednotlivé prvky, ktoré sa vo fasáde vyznačujú čiernou farbou. Kedysi veľká, masívna budova v strede mestského územia znovu vstáva z mŕtvych, tentoraz dokonca výlučne za pomoci financií z darov.
"Nechajte toho Tvrdohlavca stáť!" skríkol údajne Fridrich II., keď kupola Ženského kostola stále odolávala kanónovým strelám počas sedemročnej vojny(1756 - 1763). Pri pohľade na zrekonštruovaný monument človeku neostáva, než nadšene súhlasiť s pruským kráľom.
Tamara Bosnič (Gimnazija Bezograd, Ľubľana, Slovinsko)
Bernd Kretzchmar (Erasmus Widmann Gymnasium, Schwäbisch Hall, Nemecko)
