KATARÍNA MOLNÁROVÁ (32) pracuje ako zdravotná sestra vo vojenskej nemocnici v Rijáde. Do Saudskej Arábie prišla pred rokom a pol. Kontrakt získala cez súkromnú agentúru v Prahe. Na Slovensku na ňu čakajú príbuzní a desaťročný syn. Denníku SME poskytla rozhovor.
Aká je v krajine atmosféra po víkendovom teroristickom útoku?
Problém je, že sa nedostávame k informáciám. Nie je tu slovenská ambasáda a česká ambasáda nefunguje tak, ako by mala. To, že sa niečo stalo, sa dozvieme buď z televízie, alebo od priateľov, ktorí stále telefonujú. Tým, že pracujeme vo vojenskej nemocnici, sme dosť izolovaní, s tým sa človek musí naučiť žiť. Keď bol posledný bombový útok tu v Rijáde, dozvedeli sme sa to tak, že sme mali pohotovosť.
Cítite sa bezpečne?
Ohrozenie necíti ani jedna z nás. Sme naozaj dobre strážení. Už len preto, že v našej nemocnici sa lieči celá kráľovská rodina. Od miestnych si držíme odstup. Pohybujeme sa len s ľuďmi, ktorým dôverujeme, a chodíme na miesta, ktoré sú bezpečné.
Kedy chodíte von?
Počas vojny v Iraku sme sa ozaj báli ísť von, ale človek si musí aj niečo nakúpiť. Chodievame občas na nejaké párty, stretávame sa s ľuďmi. Máme však vlastné pravidlá, ktoré musíme dodržiavať. Keď niekto niekam ide, dôjde na miesto, zavolá, že je v poriadku a povie, kedy príde domov.
Neuvažujete, že by ste sa vrátili späť?
Človek sa s ohrozením naučí existovať. Kontrakty sa nám končia až o pol roka. Všetky, ktoré sme sem prišli, dokončíme kontrakt. Keby sa dialo niečo naozaj vážne, nejaká občianska vojna alebo by to tu búchalo každý deň, vtedy by sme sa asi vrátili. Nikto nás tu nedrží.
Ako sa k vám správajú ako k cudzincom?
Ja sa so Saudmi stretávam iba v práci. Tam sú väčšinou ľudia na vysokej úrovni, ktorí študovali v Amerike, Anglicku, Európe. Nikdy sa mi nestal žiadny incident. Jasné, že na vás trúbia autá na ulici, lebo máte odhalenú hlavu, alebo vás niekto upozorní, že je čas modlitieb, aby ste sa zahalili. Niektorí sú príjemní, niektorí nie. Závisí to od toho, ako sa človek správa na verejnosti k nim. Pokiaľ oni vycítia, že ich rešpektujete, tak vám dajú pokoj.
Ako to, že ste preč, prežívajú vaši blízki?
Bola som dva roky v Líbyi, takže to už nejako extra neprežívajú. Sme v telefonickom kontakte, každých pár dní s nimi telefonujem. V Líbyi to bolo úplne o inom - človek sa tam dostal k telefónu raz za mesiac.
Hlavný dôvod toho, že ste tam išli, sú peniaze?
Jednoznačne. Keď som sa vrátila z Líbye, mala som problém zamestnať sa, sestry prepúšťali. Tu ľudí potrebovali, lebo veľa cudzincov odišlo. Pracujeme však ťažko, ozaj sa tu narobíme. Nemám ani čas sa stretať s dievčatami z okolia.
Prečo veľa ľudí odišlo?
Odišlo veľa Angličanov. Hlavne pre vojnu v Iraku. Ja som si povedala, že už keď som si dala toľko námahy, tak neodídem. Trvalo mi jedenásť mesiacov, kým som sa sem dostala.
MONIKA ŽEMLOVÁ
