Život zápasníckej legendy (Herda sa narodil 21. 4. 1910 v Trnave, zomrel 4. 10. 1985 v Bratislave) je v našej olympijskej histórii azda najromantickejší. V rodnom meste sa pokúšal dostať k atlétom. Lákal ho skok o žrdi. Vyučil sa za zámočníka. V rámci "športovej prípravy" sa vyšplhal na komín trnavského cukrovaru, na vrchole urobil stojku, ktorú považoval za žrdkársky základ. Majster mu dal výplatu a vyhodil ho.
Syn z trinástich detí odišiel do Prahy. Na cestu nemal, išiel pešo, cesta mu trvala tri týždne. Uchytil sa rýchlo. Zámočník a montér Herda napríklad staval výťahy v bývalej budove Československého zväzu telesnej výchovy v Prahe na Poříčí. Všimli si ho tréneri zo slávneho zápasníckeho klubu AFK Stráž bezpečnosti. Spolu s bratmi Emilom, ktorý bol krajčírom a Janom. Ten zbieral riady v bufete Koruna. Jozef mal šance dostať sa na olympiádu do Los Angeles 1932, ale peniaze z dobročinnej zbierky na cestu nestačili. Herdovci potom rok nesúťažili, prestup od "policajtov" do Waldesu bol komplikovaný.
Na OH 1936 sa už Jozef dostal. Herda musel dokazovať oprávnenie štartu v 39 stretnutiach medzi klasikmi i voľnoštýliarmi. Súperi boli z celej Európy, všetkých zdolal.
V olympijskej súťaži mal veľmi blízko k prvenstvu. Ľahko vyhral nad Švajčiarom Hellingerom, o čosi ťažšie nad Maďarom Kálmanom, potom zdolal Taliana Molfina. S Fínom Koskelom prehral sporne na body 1:2. Potom Trnavčan zdolal Estónca Väliho 3:0, Koskela nad borcom z Pobaltia zvíťazil tesne i nespravodlivo 2:1.
Pán továrnik Waldes vymenoval Herdu za kontrolóra s platom 250 korún týždenne a vydal na jeho počesť pohľadnicu. Treba dodať, že slovenský športovec bol po odchode z AFK Stráž bezpečnosti nezamestnaný a živili ho bratia.
V roku 1942 sa vrátil na Slovensko. Okrem aktívneho zápasenia bol trénerom i funkcionárom postupne v bratislavských kluboch ŠK, Ursus, Lokomotíva, Dunajplavba. V roku 1948 vyhral československú olympijskú kvalifikáciu, dokonca si aj prebral oficiálnu rovnošatu pre OH v Londýne, ale po "administratívnom" zásahu nikam necestoval. Podľa všetkého sa pod to podpísal odchod z Prahy do Bratislavy.
Herda obliekol poslednýkrát reprezentačný dres, keď mal 39 rokov. Ešte v roku 1956 (mal 46 rokov) vybojoval v poloťažkej váhe niekoľko medzinárodných klubových stretnutí, v ktorých vyhral.
Strieborná medaila Jozefa Herdu je medzi exponátmi bratislavského Múzea histórie mesta v Starej radnici. Slávny zápasník patril medzi vážené postavy hlavného mesta Slovenska. Jeden z jeho štyroch synov Henry, bývalý známy kameraman Slovenskej televízie, a dodnes funkcionár nášho zápasníckeho zväzu, na otca spomína: "Nemal trénerov, bol samorast. Súperil so všetkými, bez rozdielu hmotnosti. Tesne pred a po vojne bolo zápasenie veľmi populárne. Súťažilo sa napríklad v pražskej Lucerne alebo bratislavskej Redute. Miloval svoj šport. Podriadil mu rytmus osobného i rodinného života. Obetavo mu pomáhala naša mamička. Zvládla stravovať muža, ktorý mal večné problémy so zhadzovaním. Otec trénoval vlastne stále. Chodil zásadne pešo, nejazdil výťahom. Vybral si také povolanie, aby sa nachodil čo najviac. Až do dôchodku vyberal poplatky za elektrinu. Patril k najagilnejším inkasantom, denne zdolal 20 -30 kilometrov.
Jeho najväčším koníčkom bol spoločenský tanec, tak sa aj pohyboval na žinenke. Od desiatich rokov po úraze nevidel na jedno oko. Práve premyslený krok, výbušné nápady akoby z argentínskeho tanga, mladícky švih rokenrolistu miatli súpera tak, že jeho hendikep nikdy nepostrehli."
