Ľubomír Feldek už dávno tvrdil, že jeho priezvisko má holandský pôvod a že jeho predkom, nielen menovcom, je stredoveký minnesänger Henric van Veldeke. Takéto meno sa skutočne v stredovekej literatúre vyskytuje a jeho nositeľ bol jedným z najlepších básnikov dvanásteho storočia, ktorý sa narodil v Limburgu, na juhovýchodnom výbežku dnešného Holandska a písal východofranským jazykom. Z diela van Veldekeho sa zachovali dva veršované eposy a dvadsaťpäť ľúbostných básní, ktoré teraz vyšli podľa doslovného prekladu Mojmíra Grygara v prebásnení Ľubomíra Feldeka pod názvom Krásne slovo, sladká melódia (Daniel Ryba, Bratislava 2003).
Feldek v záverečnej poznámke vysvetľuje, prečo sa po prvotnom predsavzatí vrátil k tomuto minnesängrovi až po niekoľkých desaťročiach. A dobre, že sa k nemu vrátil, lebo výsledkom sú perfektne prebásnené ľúbostné piesne, pôsobiace aj v celkom inom dobovom kontexte nanajvýš sviežo, a dokonca aktuálne.
Minnesängeri boli v Nemecku podobne ako trubadúri vo Francúzsku najmä pevcami lásky, ktorú povzniesli na najvyšší hodnotový stupeň. Muž v tejto spievanej poézii vystupuje nie v úlohe dobyvateľa ženských sŕdc, ale skôr pokorného služobníka či prosebníka, ktorý vkladá do svojej túžby po milovanej žene všetok svoj um a dôvtip. Bezhraničný kult ženy mal v minnesängrovskej básni viac duchovnú než telesnú funkciu, hoci vo van Veldekeho adorácii sa skrýva aj to druhé, ale vyjadrené náznakom, metaforou.
Túžba po žene nesmie byť "taká nezastretá", ako sa na ňu sťažuje hrdinka druhého spevu: "Kde sa vzala taká neskonalá/ drzosť v srdci toho hlupáka?/ Prineskoro som ho varovala,/ nech odo mňa nič viac nečaká./ No aj tak v tom nie je nijaká/ logika! Chcel aby som mu dala!/ Používal slovník sedliaka."
Van Veldekeho ľúbostné básne poznajú aj lásku odmietnutú, no aj tá obsahuje istú grandezzu, nedovoľujúcu obviňovať príslušnú dámu, spôsobuje to vždy mužský náprotivok, ktorý nekrotil svoju vášeň a správal sa ako zmyslov zbavený. Napriek zdanlivej prostote vzájomných vzťahov, kde ťahá za kratší koniec vždy muž a v prípade neúspechu ho to privádza len k zúfalstvu ("život bez nej - len smrť pomalá"), nie k wertherovskému riešeniu, van Veldekeho poézia je bohato nuansovaná a prevláda v nej viac umenie túžiť, než dosahovať.
Minnesängrovská báseň - nezabúdajme, že sa spievala! - má v sebe veľa hravosti a melodickosti a drží sa niektorých určených pravidiel, napríklad úvod sa často začína motívom jarnej prebúdzajúcej sa prírody s pučiacimi kvetmi, klíčiacimi kríkmi, spevom ranného vtáctva, mnohé obrazy pochádzajú z ľudovej poézie.
Van Veldeke však dosiahol nielen nevídanú jazykovú dokonalosť, ale z formálneho hľadiska bol ozajstným majstrom v strofickom usporiadaní, metrike, technike rýmov, čo dobre vystihuje Feldekov názov knihy. Nemalú zásluhu na tomto i výtvarne príťažlivo riešenom diele má Mojmír Grygar, ktorý ho nielenže zo staronemeckého, či východofranského jazyka presne preložil (niektoré básne sú v knihe uverejnené spolu s originálmi), ale napísal i vynikajúcu úvodnú štúdiu, kde objasnil základné črty stredovekej písomnej kultúry a van Veldekeho diela zvlášť.
Feldek si na konci knihy položartom spomína na scénku, ktorá sa odohrala na maastrichtskom námestí pred sochou jeho údajného predka. Je feldekovská verzia o príbuzenstve iba domnienkou, želanou legendou alebo faktom, ktorý sa však nedá dokázať? Že by básnická žila naozaj tak dlho prežila? Nech je to už akokoľvek, Feldekovo prebásnenie znamená významný literárny čin.
