„Rommel bol typickým Švábom - šetrný, lojálny, puntičkársky a príčinlivý,“ píše o ňom britský historik Len Deighton. V prvej svetovej vojne získal najvyššie nemecké vyznamenanie za udatnosť Pour le Mérite. Kým ho nedostal, hnal svojich vojakov do tých najzúrivejších bojov znova a znova.

Svoje skúsenosti opísal neskôr v knihe Pechota zasahuje, ktorá zaujala Adolfa Hitlera. Rommel na vodcu veľmi zapôsobil, a keďže nacistickú ideológiu prijal bez výhrad, čoskoro sa stal generálom a veliteľom jednotky, ktorú Wehrmacht vyčlenil na Hitlerovu potrebu.

Vo vodcovom hlavnom stane na rozdiel od mnohých iných dôstojníkov Erwin Rommel neotupel. Na fyzickú kondíciu kládol taký dôraz, že jeho vojaci mávali často i dvojhodinovú rannú rozcvičku. Sám výborne lyžoval, bol lovcom, jachtárom, filatelistom, zaujímal sa o techniku a organizoval tanečné zábavy. Nepochádzal z vojenskej rodiny, a tak ho starí aristokratickí velitelia nemali v láske a považovali ho za outsidera podobne ako „kaprála“ Hitlera.

Skutočnú slávu prinieslo Rommelovi francúzske ťaženie. Hoci bol pešiakom, veľmi rýchlo sa naučil veliť tankom. Jeho siedma obrnená divízia prekonala najväčšie vzdialenosti a postupovala na čele najdôležitejšieho frontu, ktorý rozdelil spojenecké vojská napoly. Rommel neváhal pri prechode rieky Maasy bezohľadne prinútiť ženistov susednej divízie, aby najskôr postavili viac mostov pre jeho vojsko. Len aby bol na druhej strane prvý.

Stal sa symbolom blitzkriegu. Na svojom kulte výdatne pracoval aj sám. Všetky akcie svojej divízie fotografoval aparátom Leica, ktorý dostal od ministra propagandy Josefa Goebbelsa a pri každej vhodnej príležitosti dával aparát svojim podriadeným, aby bol na snímke aj on.

Velil vždy z prvej línie. Časom získal povesť, že nepotrebuje ani jesť, ani piť, ani spať. Rád používal triky a ľsti, pretože podľa neho zmenšovali straty na oboch stranách. Jeho obľúbeným trikom bolo nechať mávať svojich tankistov bielymi zástavami.

V africkom ťažení sa dopracoval i k vytúženej maršalskej hodnosti. Prezývku „líška púšte“ mu dali britskí protivníci. Ich veliteľ Bernard Montgomery mal údajne vo svojom veliteľskom voze Rommelov portrét. Drsné púštne podmienky na Rommela akoby nepôsobili. Často zachraňoval situáciu aj tým, že osobne sceľoval rozpadnutú frontovú líniu. Aj keď napokon afrikakorps presile podľahli, Rommelovej povesti to takmer neublížilo. Hitler ho z Afriky včas stiahol.

V Európe sa z Rommela stal inšpektor Atlantického valu pred očakávanou inváziou spojencov a neskôr veliteľ vojsk v severnom Francúzsku. Veril, že jedinou možnosťou je zničiť spojencov ešte na pláži.

Prinútil nemecké vojská postaviť tisíce bunkrov, položiť milióny mín, vyklčovať kilometrové pásy lesa. Napokon inváziu očakával s optimizmom.

Pred 6. júnom 1944, aj keď Nemci vedeli, že bude vhodný príliv i počasie na „obojživelnú“ vojenskú akciu, odišiel Rommel na dovolenku. Spojenci sa navyše nevylodili tam, kde očakával, ale podstatne južnejšie v Normandii.

Už po desiatich dňoch bojov skúsený veliteľ videl, že situácia bude čoskoro beznádejná a možno prvýkrát zapochyboval o konečnom víťazstve tretej ríše. Svoje predstavy o prímerí na západe sa odvážil povedať i Hitlerovi. Ten ho zahriakol, aby sa o politiku nestaral. Krátko nato Rommel utrpel dvojitú fraktúru lebky, keď na jeho auto zaútočili lietadlá, a prestal veliť.

Po neúspešnom atentáte na Hitlera 20. júla 1944, ktorý zorganizovala generálska opozícia, sa aj Rommel ocitol medzi podozrivými. Jeden zo sprisahancov po neúspešnom pokuse o samovraždu v kóme vykrikoval: „Len Rommel nás môže zachrániť,“ s druhým sa maršal dokonca na polhodinu stretol. Hoci žiadne dôkazy neexistovali, stačilo to na to, aby mu Hitler poslal ampulku s jedom. Ríša potom svojmu hrdinovi vystrojila štátny pohreb.

V utorok - George Horace Gallup