BRATISLAVA – Po dvanástich rokoch sa stal 17. november štátnym sviatkom aj na Slovensku.
Impulzom k vtedajšiemu náhlemu pádu komunizmu bolo násilné potlačenie študentskej demonštrácie a vzápätí masové protestné mítingy na námestiach. Ale zásadné kritické hlasy, že systém sa rúti do ekonomickej i sociálnej záhuby, sa objavili už aj predtým.
Jednými z prvých, ktorí verejne pomenovali stav spoločnosti ako úpadku a apelovali na nevyhnutnosť radikálnej zmeny „jedným úderom a najneskôr zajtra“, boli prognostici. Svoju katastrofickú správu prezentovali už v roku 1988. Paradoxne, prognózu pôvodne robili na štátnu objednávku.
„Jazyk prognózy bol odborný, diskusia prebiehala vo veľmi obmedzenom kruhu intelektuálov. Treba si uvedomiť aj fakt, že diskusia na Slovensku v osemdesiatych rokoch bola oveľa otvorenejšia ako v Čechách a taká bola aj kritika. Mnohí moji českí kamaráti, ktorí nemohli pracovať v Čechách, publikovali a pracovali na Slovensku. A aj napriek tomu, že mnohí boli zatváraní, sledovaní, konali sa privátne semináre, napríklad u Petra Sýkoru, Jána Budaja. Prepájali sa enklávy ekológov, katolíckeho disentu a iných,“ vysvetľuje Fedor Gál, jeden z prognostikov, ako je možné, že v tom čase mohli prognostici pripraviť správu, ktorá otvorene upozorňovala, že systém je v úpadku.
Po novembri vstúpila väčšina z prognostikov do vysokej politiky a mnohí sú tam dodnes. V Čechách medzi nich patrili Václav Klaus, Miloš Zeman, Walter Komárek, Vladimír Dlouhý. Na Slovensku to boli Fedor Gál, Pavol Hoffmann, Jozef Markuš. Analýzy a prognózy robili dokonca aj Viliam Oberhauser či Vladimír Lexa.
Viac v rubrike PROGNOSTICIAutor: hr
