FOTO - AUTORKA

„Salam alejkum,“ zdravia sa dvaja predavači uprostred dlhej tmavej chodby. Tu, v bývalom hoteli Sevastopol na juhu Moskvy, počuť paštú a darí, dva hlavné afganské jazyky, možno častejšie než ruštinu. Nečudo, táto časť Moskvy sa už niekoľko rokov pokladá za hlavný stan imigrantov z Afganistanu, Strednej Ázie, Pakistanu a Indie, ale aj z Kaukazu.

Hotelový komplex, ktorý pôvodne slúžil ako ubytovacie a zábavné centrum rôznym delegáciám zo spriatelených krajín, stratil po páde komunizmu svoj pôvodný účel. Avšak sa ukázalo, že ho možno využiť inak.

V hotelových izbách sa predáva

Do vnútra niekoľkých megalomanských šedých budov v štýle socialistického realizmu prúdia po celý deň stovky ľudí. Jedni, hlavne Rusi, sem neľutujú cestu z druhého konca mesta, pretože tu nájdu lacnejší tovar než v najlacnejších obchodných domoch alebo na trhovisku.

Bývalé hotelové izby sa zmenili na miniatúrne obchodíky napchaté po strop tovarom, na dverách do kúpeľne a na toalety visí v každom z nich jedna a tá istá papierová ceduľa: „Toaleta mimo prevádzky.“ Na chodbách s prešliapaným kobercom sú vylepené informácie v arabčine.

Pogromy na „čiernych“

Pred necelým mesiacom sa objavili obyvatelia južnej časti mesta v hlavných správach. Pri pogromoch na osoby tmavej farby pleti na trhovisku pri metre Carycino skíni zabili štyroch ľudí a tridsať ich zranili. Tlupa niekoľkých desiatok chuligánov navštívila aj Sevastopoľ. Útok železnými tyčami trval podľa svedkov päť minút. I tak však stihli skíni ľahko zraniť šesť ľudí. Na pogromy sa sem vypravujú pravidelne, nie však často. Tak raz-dvakrát ročne.

Hotel Sevastopol je aj svojráznym centrom afganskej komunity, ktorá má len v hlavnom meste Ruska dvadsaťtisíc príslušníkov.

Afganci tiež vydávajú svoj vlastný denník Naweed-E-Rooz, Udalosti dňa. Osemstránkové noviny vychádzajú v paštunskom jazyku a v náklade tisíc výtlačkov. Cena ľudová, päť rubľov. Šéfredaktor denníka Farúk Farda žije v Rusku už deväť rokov. Pri spomienke na bývalé Československo reaguje širokým úsmevom: „Bol som v Prahe niekoľko dní v roku 1982 a veľmi sa mi tam páčilo. Išli sme sa pozrieť i do Bratislavy.“

Život bez dokladov

Farúk Farda hovorí, že utiekol zo svojej krajiny pred mudžáhidmi ešte pred vznikom Talibanu. Nestihol toho ani veľa odslúžiť so zbraňou v ruke, pretože v armáde pracoval ako novinár. „Drvivá väčšina ľudí, ktorí sa tu živia ako predavači, sú vlastne výkvet afganskej inteligencie, učitelia, inžinieri, vedci, aj nejaký generál by sa tu našiel,“ hovorí Farúk.

Ohromujúca väčšina z nich je v Rusku nelegálne, bez dokladov, bez víza. Polícia je k nim viac-menej zhovievavá. Za nelegálny pobyt na ruskom území dostanú maximálne pokutu, lepšie povedané, musia dať milicionárovi úplatok. Deportácia späť nehrozí, pretože polícia na ňu nemá peniaze.

Podľa Farúka moskovskí Afganci vyčkávajú, ako sa bude situácia v Strednej Ázii vyvíjať. Málokto z nich sa chystá vrátiť do vlasti a bojovať na strane Severnej aliancie proti Talibanu. Na otázku, kto by mal vládnuť v Afganistane po vojne, Farúk tvrdí, že Taliban a Severná aliancia sú jedno a to isté. „Hľadáme niekoho tretieho, kto by moc v krajine nezneužil. Možno by to mohol byť zosadený kráľ. Pretože Američania sú pre nás okupanti. Zo začiatku financovali Taliban a pomáhali bin Ládinovi. A Severná aliancia tiež zabíjala nevinných ľudí,“ hovorí Farúk.

Afganský deň, ruský deň

Škola pre deti utečencov sa skrýva na trinástom poschodí tretej budovy Sevastopoľa. O osemdesiat detí sa stará pätnásť učiteľov, desať ruských a päť afganských. Týždenný rozvrh je rozdelený na tri dni, keď sa učia v ruštine a dva dni, keď učitelia prednášajú látku v afganských jazykoch a angličtine. Predmety sú rovnaké ako na každej škole. Navyše je tu len výuka Koránu. Školská psychologička Anna Marčuková tvrdí, že afganské deti sú iné než ruské. „Sú omnoho bezprostrednejšie a úprimnejšie. Vyžadujú od človeka neustálu pozornosť. A je na nich vidieť, že prežili stres,“ hovorí Anna.

Autor: JANA USTOHALOVÁ, Moskva pre SME