Slovenské ženy sú znevýhodnené na mnohých miestach – sú na príčine zaostalé zákony?

„Nie je to ani tak chyba zákonov, ako skôr vec prístupu spoločnosti a tolerancie. Ústava je v poriadku, a teraz sa pripravuje veľký antidiskriminačný zákon. Horšie je to, že naše tradície toto znevýhodnenie tolerujú a viac-menej hovoria, že žena patrí do kuchyne. A keď sa ich snažíte nabúrať, obúchajú vám o hlavu demografický vývoj a tvrdia, že znehodnocujeme rodinu a tradičné hodnoty ako materstvo.“

Ako sa môže brániť žena, ktorá chce do autobusu nastúpiť s dieťaťom v kočíku a vodič ju odmietne odviezť, lebo už jeden kočík v autobuse má?

„To sa dá upraviť cez vnútorné nariadenia dopravného podniku. Táto situácia je však odrazom prístupu našej spoločnosti k slabším – či sú to matky, alebo invalidní dôchodcovia. Hovoríme, že chceme zvyšovať populáciu a záleží nám na rodinách, ale nerobíme pre to nič. Matka nech porodí, a potom je to už jej problém.“

Ďalším problémom pre mamičky je aj zákaz vstupu s kočíkom do obchodov. Dá sa s tým niečo robiť?

„Vzhľadom na to, že kočík je zariadenie, majú na to asi právo, aj keď je takýto prístup smutný. Ale zákaz vstupu s malými deťmi napríklad do Metra je diskriminačný. Samozrejme, nie je to len vec legislatívy, ale aj prístupu ľudí – či nad tým mávnu rukou, alebo si povedia – do toho obchodu viac nepôjdem.“

Kde sa môžu ľudia proti takémuto zaobchádzaniu ohradiť?

„Ombudsman alebo ombudsmanka by mohla byť tou osobou, na ktorú by sa ľudia mohli obrátiť. A takéto veci by sa mali medializovať.“

Materská dovolenka sa skončí, žena chce ísť pracovať, ale keďže má malé deti, nechcú ju zamestnať. Majú na to zamestnávatelia právo?

„Zase to isté – legislatíva je upravená, nový Zákonník práce takúto diskrimináciu zakazuje. Ani v inzerátoch už zamestnávatelia nemôžu uvádzať, že hľadajú na nejakú pozíciu muža. Zákony riešia väčšinu problémov, ale v praxi sa obchádzajú.“

Mohla by u nás žena vyhrať, keby zažalovala firmu, ktorá ju odmietla zamestnať, pretože má malé deti?

„Určite. Ale zamestnávateľ nepovie, že vás nechce preto, že ste žena a máte malé deti – nájde si inú príčinu. Súkromným zamestnávateľom sa nedá predpísať, koho majú zamestnávať, ale štátne inštitúcie by mohli ísť vzorom. Všetky rozhodnutia by sa mali robiť tak, aby sa vyrovnávali rodové nerovnosti. Ak napríklad hovoríme, že školstvo je prefeminizované, mali by sme za učiteľov prednostne prijímať mužov. A rovnako, ak o dobre platené vedúce miesto súťažia niekoľkí muži a jedna žena a všetci majú rovnakú kvalifikáciu, treba uprednostniť ženu. Naša legislatíva je v podstate v poriadku, ale máme aj protikorupčné zákony a koncepcie, a predsa tu korupcia je. Ide o toleranciu spoločnosti a najmä o to, či si to my, ženy, necháme.“

Ak sa teda žena stretne pri hľadaní zamestnanie s diskrimináciou, má sa brániť?

„Chcela by som vyzvať všetky ženy, ktoré sa s niečím takým stretnú, aby sa obrátili na nás. To je asi jediná cesta – ukázať, že to nenecháme tak.“

MONA GÁLIKOVÁ