Žung Wu sa často sníva, že je opäť na stanici v čínskej provincii. Rozlúčiť sa s ňou prišla polovica dediny. Úplne vpredu stojí jej muž. Vedľa je Čchen Li, jej dcéra. Čchen Li plače. Vlak odchádza. Do zlatej budúcnosti.

Žung Wu bude „niekde pri Los Angeles“ pracovať ako krajčírka, aby si zarobila doláre. Osemsto mesačne. Po troch rokoch sa vráti, otvorí si obchodík, pošle Čchen Li do dobrej školy a vráti peniaze, ktoré si požičala od celej dediny. Sedem čínskych ročných platov dostal štátny sprostredkovateľ. Muž, ktorý jej podrobne opísal lepší život.

Žung Wu svoju rodinu už nikdy neuvidí.

Vzduch je horúci a lepkavý od potu krajčírok. Stovky sú vedľa seba natlačené úplne natesno. Šijacie batérie. Ženy z Číny šijú košele pre firmy Tommy Hilfiger, Polo/Ralph Lauren, GAP alebo Donna Karan.

Zmena trvá dvanásť hodín, často i štrnásť. Prestávky? Dvakrát denne sa môžu ísť ženy von vycikať. Ktorá musí trikrát, vyletí. Ale teraz žiadna nemusí trikrát.

Nájomné ako v New Yorku

Stále znova sa vedúci predierajú radmi žien, odstrkujú ich, trhajú stehy a kričia. Často ich aj bijú. V tomto brlohu skončila Žung Wu. Továreň patrí podniku Tan Holding a stojí na tichomorskom ostrove Saipan, teda nie „niekde pri Los Angeles“. Žung Wu podviedli. Najmenej 25-tisíc krajčírok prilákal priemysel módy na Saipan. Mnohým z nich vzali na letisku pas. To patrí k základnému vzdelaniu obchodníkov s ľuďmi.

Samozrejme, že Žung Wu si v továrni nikdy nezarobila osemsto dolárov mesačne. Nanajvýš dvesto. Polovicu z toho si hneď strhol Tan Holding. Ako nájomné. „Obytná miestnosť s plochou dvesto metrov štvorcových, kobercom a televízorom. O to všetko som sa mala deliť len s jednou ďalšou krajčírkou. Tak to sľúbili,“ rozpráva Žung Wu. Izba má rozlohu dvadsať metrov štvorcových a býva v nej dvanásť žien. Nájomné za meter štvorcový vychádza na 1200 dolárov, čo je ako v New Yorku. Spí sa na zmeny.

Záchod, zapáchajúce ohnisko chorôb, je na dvore. Vodovodný kohútik majú ženy spoločný s obyvateľkami troch ďalších izieb.

„Vo dne ťažko robia a počas krátkej noci plačú,“ hovorí Žung Wu. Jej príjem zďaleka nestačí na to, aby splatila dlhy, ktoré si narobila doma. Odtŕha si od úst, šetrí každý halier, ale stále to nie je dosť. V továrni niekedy od hladu omdlieva. Váži už sotva 40 kilogramov. Z domova prichádzajú zúrivé listy. Jej manžel, priatelia, nikto nedokáže pochopiť, prečo neprichádzajú sľúbené peniaze.

Nedávno sa Žung Wu zoznámila s krajčírkou, ktorá sa naje dosýta. Nepracuje už v továrni, ale v bare Penguin. Tam sa volá Lucy.

Už niekoľko týždňov chodí do baru i Žung Wu. Jej prvým zákazníkom bol Japonec. „Bol opitý a hrubý. Ale dobre zaplatil.“ Žung Wu sa hnusí sama sebe. Tak, že by sa do svojej dediny nevrátila. Nechce, aby si jej dcéra domyslela, že jej matka je prostitútkou.

Ideál vykorisťovateľov

Prečo Saipan? Čo robí textilný priemysel uprostred Tichomoria? Sotvaktorý iný kút na zemi ponúka také ideálne podmienky pre vykorisťovateľov. Chudobný ostrov subvencuje miliardový podnik lacnou elektrinou a nízkymi daňami. A úrady rady odvracajú pohľad. Napríklad pri porušovaní ľudských práv.

Najlákavejšie je to, že odevy v hodnote miliardy dolárov, ktoré sa na Saipane každý rok vyrobia, majú značku „Made in USA“. Lebo ostrovček je od druhej svetovej vojny protektorátom Spojených štátov. Kto vyrába „Made in USA“, získava si srdce domácich spotrebiteľov a nemusí platiť dovozné clo.

Číňanky sú šikovné, zvyknuté trpieť, chudobné ako žobráčky a v cudzine úplne neskúsené. Je ľahké využívať ich. Ako by sa aj mali brániť proti mnohonárodným koncernom s obratnými advokátmi? V cudzej krajine, s pracovnou zmluvou v angličtine, v jazyku, ktorému nerozumejú. A bez pasu a bez peňazí niet cesty späť. „S pomocou miestnych továrnikov obvinená spoločnosť Tommy Hilfiger USA vedome, z nedbanlivosti alebo bezohľadnosti vytvorila systém nedobrovoľného otroctva.“ Táto veta stojí v žalobe, ktorú v Kalifornii podal právnik Albert H. Meyerhoff. Obvinených nie je len 25 nezávislých textilných podnikov v Saipane, skôr ich zákazníci ako Hilfiger a najmenej 17 ďalších známych módnych a obchodných domov. Meyerhoff argumentuje: Kde sa vyrába „Made in USA“, musia platiť americké zákony.

V 70. rokoch minulého storočia sa módne brandže stali prvým globalizovaným priemyselným odvetvím. „A ženy sú v ňom žolíkmi: mladé, pružné a trpezlivé,“ hovorí bonnská rozvojová expertka Christa Wichterichová. Keďže situácia robotníčok sa stala neznesiteľnou, boli dokonca založené organizácie pre ľudské práva, ktoré sa starajú výhradne o pracovníčky textilného priemyslu, ako sú Kampaň za čisté šaty v Európe alebo kalifornské Sweatshop Watch a Global Exchange.

Hilfigerovia tohto sveta

„Každý z nás by mal o kúsok zlepšiť svet vlastnou angažovanosťou.“ Hovorí to módny tvorca Tommy Hilfiger v rôznych interview. Či to myslí vážne? Moc „o kúsok zlepšiť“ svet Žung Wu a mnohých ďalších žien by mal. A vyhovárať sa, že o tom všetkom nevie, sa sotva môže.

„To, že pri výrobe ich odevov v Saipane sú porušované ľudské práva, musia Hilfigerovia tohto sveta vedieť,“ vyhlasuje Meyerhoff.

Jeho žaloba sa opiera okrem iného o správy amerického ministerstva práce, ktoré vyšetrovalo 22 podnikov v Saipane a zistilo pritom vyše tisíc porušení zákona. Právnik Meyerhoff obviňuje producentov módy zo „sprisahania“ s cieľom okradnúť robotníčky o ich plnú mzdu. A tú teraz požaduje späť. Ide o miliardy. Dobrovoľne ich však módne domy nevrátia. Bránia sa. S najlepšími advokátmi, ktorých si možno kúpiť za peniaze.

A napriek tomu Meyerhoff dosiahol úspechy: reťazce obchodných domov a zásielkové služby súhlasili s dodatočným vyplácaním miezd. Okrem toho sa zaviazali, že umožnia kontroly vo svojich podnikoch.

Sú to dobré správy pre krajčírky v Saipane, ale zlé pre ich kolegyne vo svete. Priemysel módy v Saipane už dlho nezostane. Neznamená to však koniec vykorisťovania podľa saipanskej metódy. Karavána tiahne ďalej a posiela Číňanky jednoducho na iné miesta. Dcéry Číny sa medzitým stali jedným z najväčších exportných šlágrov ľudovej republiky. Všade vo svete sú šijacie batérie, kde ich oberú takmer o všetko. Vypláca sa to továrnikom i Číne. Napriek tomu ženy ako Wung Žu posielajú každý dolár, ktorý nepotrebujú na prežitie, do vlasti. Hoci je to tak málo, sú to devízy, ktoré si Čína nenechá ujsť. Teraz vznikajú nové obrovské továrne na Sibíri, v ktorých drú tisícky Číňaniek.

Alebo na Mauríciu, v turistickom raji v Indickom oceáne. Tam má odvlečenie a zotročovanie tristoročnú tradíciu.

Ling Pcheng na Mauríciu a Žung Wu na Saipane sa nepoznajú, ale tisícky kilometrov od seba prežívajú takmer rovnaký osud. Iné krajiny, rovnaké zvyky. U Ling Pcheng sa vyskytlo i niečo navyše: jej zamestnávateľ, firma Unistar ju neplatila vôbec. Z čoho žila? Polhodinu pred koncom zmeny krúžia pred továrňou supi: označujú sa za taxikárov, ale sú to pasáci. Zákazníkmi nie sú opití Japonci, skôr taiwanskí rybári, ktorí po mesiacoch prežitých na otvorenom mori zakotvili.

„Chceme, aby vyrábali odevy sociálne znesiteľným spôsobom. A chceme predísť každej forme vykorisťovania.“ Táto veta je napísaná vo vyhlásení spoločnosti C&A. V budúcnosti sa majú všetci dodávatelia a výrobcovia zaviazať k dôstojnému zaobchádzaniu s ľuďmi. Toľko z teórie. Člen vedenia firmy Jochen Overmeyer však hovorí: „Mali by sme prestať predstierať, že môžeme zvyšok sveta podrobiť skúškam podľa svojich meradiel.“ Preložené do jasného jazyka: kupujúci by mali prestať niečo predstierať - kto vyťahuje košeľu z priehľadnej fólie, musí vedieť: človek, ktorý ju mal naposledy v rukách, je takmer iste vykorisťovaný. V skúšobnej kabíne sa nikto nedozvie o ženách ako Gloria Leivová zo Salvádoru. Keď ju opustil otec jej detí, bola najskôr šťastná, že dostala miesto ako krajčírka vo Formosa Textile pri San Salvadore. Podnik patrí klanu Sharp z Taiwanu, veľkými zákazníkmi sú Nike a Adidas.

Gloria Leivová pracuje štrnásť hodín denne aj cez soboty a nedele a zarába sotva polovicu toho, čo by s deťmi potrebovala na prežitie. „Ťažko som pracovala, deti žobrali a napriek tomu sme všetci hladovali,“ hovorí Gloria. Nemala žiadnu šancu a šla cestou, ktorou idú tisícky krajčírok po celom svete: „Krajčírky sú už jednou nohou v nevestinci.“

Formosa a Adidas, samozrejme, popierajú to, o čom hovoria robotníčky: kto počas zmeny ide tretí raz na toaletu, musí ísť najskôr do miestnosti vedúceho. Ako všade v šijacích batériách sveta, ženy môžu mať prestávku len dvakrát. Počas menštruácie to mnohým nestačí. Preto musia ísť k vedúcemu. Tam si krajčírka stiahne nohavičky. Pred všetkými. A kontroluje sa, či je na vložke čerstvá krv. Potom môže ísť na toaletu.