Amerika - vysnívaná krajina slobody. Ešte v polovici minulého storočia to však neplatilo pre všetkých. Čierni a bieli žili oddelene. Začiatkom 50. rokov sa nespokojnosť Afroameričanov stupňovala a prerástla do hnutia za občianske práva. Na jeho čele stál mladý pastor Martin Luther King. Jednou z veľkých hrdiniek bola aj Rosa Parksová. Jej občiansky protest viedol k rozhodnutiu Najvyššieho súdu USA. Pred 45 rokmi - 13. novembra 1956 - súd vyriekol, že rasová segregácia v autobusoch je protiústavná. Diskriminácia sa však ani zďaleka neskončila. Bol to len začiatok.

Spojené štáty mali byť podľa ústavy krajinou rovnakých šancí a príležitostí pre všetkých občanov, bez ohľadu na rasu. Zaručiť to mal 14. a 15. ústavný dodatok. Prijali ich v roku 1868 a 1869. Trvalo však dlhých sto rokov, kým sa tak stalo aj v skutočnosti.

Základom segregácie bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 1896 vo veci Plessy verzus Fergusson. Súd vtedy rozhodol, že občania USA sú si rovní, to však neznamená, že musia žiť v jednej spoločnosti. Výrok „oddelení, ale sebe rovní“, umožnil miestnym samosprávam oddeliť bielych od čiernych. Černosi tak najmä na juhu nemohli vôbec vstúpiť na niektoré verejné priestranstvá, do reštaurácií, autobusov. Školy boli striktne oddelené.

Prvý zlom nastal v roku 1954. Najvyšší súd vtedy v prípade Brown verzus školská správa mesta Topeco označil segregáciu na školách za protiústavnú. Juh sa však vzoprel. Jednotlivé štáty hľadali najrôznejšie spôsoby, ako sa súdnemu rozhodnutiu vyhnúť. Na papieri rasová segregácia neexistovala, v skutočnosti bola spoločnosť naďalej čierno-biela.

V takejto situácii išla 1. decembra 1955 domov z práce krajčírka Rosa Parksová. Po dlhom pracovnom dni bola unavená. V autobuse sa preto rozhodla, že neuvoľní miesto bielemu mužovi. Nebolo za tým len vyčerpanie zo šitia. Mala už dosť ponižovania a diskriminácie. „To, ako s nami zaobchádzali, jednoducho nebolo správne a bola som z toho unavená,“ napísala Parksová v autobiografickej knihe. Polícia ju okamžite zatkla. Rosu Parksovú potrestali. Bol to však silný symbol pre Afroameričanov - vzniklo obrovské hnutie proti rasovej diskriminácii.

Cesta autobusom nebola pred jej činom pre černochov vôbec jednoduchá. Najskôr museli zaplatiť za lístok šoférovi, potom museli opäť vystúpiť a nastúpiť zadnými dverami. Niekedy preto šofér odišiel aj bez čiernych cestujúcich, ktorí už zaplatili. Ak bola biela časť autobusu plná a nastúpil ďalší beloch, černoch sa vo svojej časti vozidla musel postaviť a uvoľniť miesto.

Miestne černošské komunity v alabamskom Montgomery sa odvážili ako prvé vyhlásiť „bojkot autobusov“. Trval viac ako rok. Počas neho sa na čelo Afroameričanov postavil Martin Luther King. Spor, ktorý sa mohol od začiatku zvrhnúť na krvavý boj, dokázal zvládnuť a hnev udržať v medziach nenásilného hnutia. „Musíme používať zbrane lásky,“ povedal mladý - len 26-ročný pastor ovplyvnený Gándhím.

Bojkot autobusov vyvolal nezvyčajnú solidaritu. Černosi sa namiesto autobusmi vozili do práce navzájom autami, chodili stopom alebo jednoducho pešo.

Prípad Rosy Parksovej sa dostal až pred Najvyšší súd. Ten koncom roka 1956 rozhodol, že formulka „oddelení, ale sebe rovní“, už nemôže byť považovaná za správny výklad zákona. Rosa Parksová tak vybojovala pre černochov miesta v autobusoch.

Jej bratia však museli ešte vybojovať množstvo bitiek. Trvalo ďalších desať rokov, kým sa čierni skutočne stali rovnoprávnymi. Mohli začať voliť, chodiť do škôl a univerzít. Vstúpili do politiky.

Zajtra - Proces Lockerbie