Sájid Abbás sa v nedeľu skláňal na drevenej stoličke pred svojím obchodíkom s bicyklovými súčiastkami v severnom Kábule. S obavami komentoval správy, že front sa blíži a opozícia povzbudená víťazstvami v severnom Afganistane sa chystá na hlavné mesto, píše agentúra AP.
Na jej príchod sa pripravuje aj Taliban. Na kontrolných stanovištiach, ktoré zriadil na všetkých križovatkách v meste, zastavoval vozidlá a hľadal agentov. „Počujeme, ako padajú bomby na bojovej línii a teraz, keď padol Mazáre Šeríf, vieme, že čo nevidieť prídu aj sem,“ hovorí Abbás. Aj keď je tadžickej národnosti, vyhliadka, že sa Tadžici a ďalší príslušníci aliancie chopia moci v Kábule, ho veľmi neteší. Spomína si na kruté boje a strach zo smrti, ktorý poznamenal celé štyri roky minulého desaťročia, keď mesto ovládali frakcie, dnes jednotné v boji proti Talibanu.
Od roku 1992, až kým sa Kábulu v roku 1996 zmocnil Taliban, zmenili frakcie mesto na bojové pole, každá skupina ovládala časť mesta. Celé štvrte boli zrovnané so zemou raketami a mínometmi a nášľapné míny boli nastražené na obrovskom území. Päťdesiattisíc ľudí prišlo v bojoch o život – a potom sa mesta zmocnil Taliban.
Abbás zdvihne jednu z dvoch kovových barlí, čo ležia vedľa neho. „Budeme ich potrebovať viac,“ povedal. Nohu má amputovanú nad kolenom, stúpil na nášľapnú mínu. „Nebol som vojakom. Iba som šiel z jednej mestskej štvrte do druhej,“ hovorí. „Mne je jedno, či je niekto Tadžik, Paštun, alebo Uzbek. Záleží mi len na tom, aby do Kábulu prišiel mier, dodáva.“
Rovnaké obavy ako Abbás majú aj ďalší. „Nemáme peniaze, nemôžeme utiecť,“ hovorí Abdul Ahád v ďalšom kábulskom obchodíku. Jeden z jeho zákazníkov Sájid Ghana bol pilotom. „Teraz som vrátnikom,“ hovorí muž, ktorý lietal na strojoch MiG-21 ruskej výroby a bojoval proti sovietskej okupácii. Proti chladu sa bráni niekoľkými vrstvami odevu – otrhanými a obnosenými. Z jeho hlasu neznie zatrpknutosť, len rezignácia. „Vojna urobila z tohto štátu púšť. Vodcovia sú jeden ako druhý. Ľudia nie sú dôležití, len moc,“ hovorí rozhorčene.
Ostatní zákazníci prikyvujú. Rozhovor sa napokon zvrtne na Usámu bin Ládina. „Myslíme si, že to, čo sa stalo v Amerike, je veľmi smutné. Vieme, že musia byť pobúrení,“ povedal Šaft Alláh, sivovlasý učiteľ. „Ale my nevieme, kde je bin Ládin. Nevieme, ako by ho mohli chytiť.“ Ani Abdul Kábir, ktorý odstraňuje nevybuchnutú muníciu z mesta, veľmi nedúfa v mier. „Všetky dvere k mieru sa pre Kábul zatvorili. Nemáme kam odísť a nikto neukončí naše utrpenie. Máme prázdne bruchá a naše deti nemajú budúcnosť, hovorí.
(vil)
