Hovorí sa, že terorizmus je ako slon predo dvermi. Všimnete si ho, až keď ho uvidíte. OSN, NATO a EÚ sa dlho pokúšajú nájsť spoločnú definíciu terorizmu – ale nedostali sa ďaleko. Keď sa dopracovali k nejakej slovnej formulácii, bola taká všeobecná, že nebola použiteľná. Ich členské štáty sa nevedia dohodnúť na ničom konkrétnejšom.

Neexistuje však nič nebezpečnejšie vo svete po 11. septembri, než upadnúť znovu do jednoduchého relativizmu: to, čo jeden považuje za teroristu, je pre iného bojovník za slobodu. Potrebujeme fungujúcu, operatívnu definíciu, natoľko inteligentnú, aby, sa dala aplikovať od prípadu k prípadu.

Pri rozhodovaní, či je niekto terorista a aký, treba brať ohľad na jeho životopis, ciele, metódy a kontext. Len kombinácia týchto štyroch faktorov prinesie odpoveď.

Životopis

Kto sú, odkiaľ pochádzajú, čo v skutočnosti chcú? – to sú prvé otázky, ktoré treba položiť človeku podozrivému z terorizmu. Životopis nemusí vysvetľovať históriu, ale poukazuje na súvislosti v tomto konkrétnom prípade. Prečo pochádzalo pätnásť z devätnástich vrahov v útokoch z 11. spetembra zo Saudskej Arábie? Chce Usáma bin Ládin zničiť Západ, očistiť islam, alebo zvrhnúť saudskú kráľovskú rodinu?

Ciele

Treba sa pozrieť na proklamované ciele teroristickej skupiny. Niekedy, ako v prípade al-Káidy, sú vágne, apokalyptické a široké, v reálnom svete neuskutočniteľné. Inokedy obsahujú racionálne úlohy, ktoré sa dajú v reálnom svete dosiahnuť. Napríklad Írska republikánska armáda (IRA) chce zjednotené Írsko, baskická ETA nezávislosť pre Baskicko.

Metódy

Starec, ktorý stojí v daždivom sobotnom popoludní na škatuli v Rečníckom kúte londýnskeho Hyde Parku a žiada, aby Boh zrovnal so zemou všetky pobočky Marks & Spencer, nie je terorista, je to blázon. Škótska národná strana chce úplnú nezávislosť pre Škótsko – ale pracuje na tom mierovými, ústavnými postupmi.

Používa jednotlivec alebo skupina násilie na dosiahnutie cieľov? Je toto násilie namierené na ozbrojených a uniformovaných predstaviteľov štátov, alebo sa zameriava aj na civilistov? Pokúša sa obmedziť civilné obete a zároveň šíri paniku a chaos, ako to írski ozbrojenci robia prostredníctvom telefonických varovaní? Alebo je cieľom masové vraždenie civilistov, ako to urobila al-Káida?

Kontext

Základný princíp rámcovej dohody pre Macedónsko hovorí, že použitie násilia pri sledovaní politických cieľov sa bezpodmienečne odmieta. Netreba ho však brať doslova. Koniec koncov, pri bombardovaní Afganistanu USA a Veľká Británia sledujú politické ciele použitím násilia. Dalo by sa namietať, že túto akciu ospravedlňujú kritéria spravodlivej vojny a prehlasujú ju za legitímnu medzinárodné koalície. Je namierená proti organizovanému medzinárodnému terorizmu. Použiť politické násilie zvnútra a proti legitímnemu štátu je čosi celkom iné. Ale kto rozhoduje, či je konkrétny štát legitímny?

Aj v medzinárodne uznávanom štáte môže nastať taký útlak, že ozbrojený odpor sa môže považovať za legitímny. „Keď utláčaný človek nemôže nikde nájsť spravodlivosť, tak pokojne siahne na oblohu a stiahne si svoje večné práva, ktoré tam visia, neodňateľné a nezničiteľné, ako hviezdy,“ napísal už Schiller. O tom boli poľské povstania v 18. a 19. storočí. O tom bola americká vojna za nezávislosť.

Je veľmi dôležité, v akom štáte sa nachádzate. IRA a ETA používajú politické násilie v štátoch ako Veľká Británia či Španielsko, kde sú možnosti mierovej zmeny dostupné vďaka rozvinutej demokracii. Iné je však politické násilie palestínskych skupín proti vojenskej okupácii Izraela. Iné bolo násilie kosovských Albáncov proti Miloševičovmu režimu v Srbsku. Môžeme chcieť presadzovať univerzálny princíp „žiadne násilie“. Existuje však veľa rôznych prejavov násilia, odlišných politicky aj v morálnom zmysle. Niektoré násilné akty sú, zdá sa, menej neospravedlniteľné než iné.

***

Nemôžeme dúfať, že všetci sa zhodnú, komu náleží aká nálepka. Rusko bude ďalej kritizovať Čečencov ako teroristov – iní ich budú oslavovať ako bojovníkov za slobodu. Platí to aj o Kurdoch, Palestínčanoch a macedónskych Albáncoch. Keby ale analytici z čo najširšieho spektra štátov a kultúr postupovali podľa tejto štvordielnej šablóny v každom konkrétnom prípade, na niečom by sa určite zhodli. Presvedčiť čo najviac štátov, aby prijali tento princíp a postupovali od prípadu k prípadu, by bolo vhodné východisko pre OSN. Potom by po spoločných analýzach mohli nasledovať spoločné akcie.

Ani takto sa nedajú identifikovať všetky slony a už vôbec nie zastreliť. Ale možno to pomôže niekoľkých zahnať do kúta.

Autor: TIMOTHY GARTON ASH pre SME (Autor je historik v Oxforde)