Prekvapenie sezóny sa volá New York Islanders

Keď sa 3. októbra začala sezóna NHL, málokto predpokladal, že o mesiac neskôr sa bude najväčšmi hovoriť o mužstve, ktoré má v uplynulom desaťročí nepochybne tú najsmutnejšiu štatistku zo všetkých klubov NHL: o ostrovanoch z New Yorku. Sedemkrát za sebou sa toto mužstvo nedostalo do play off. Hviezdy tímu ako Žigmund Pálffy, Trevor Linden, Travis Green, Felix Potvin, Bryan Smolinski či Tommy Salo odchádzali s ľahkým srdcom, pretože ich priemerné okolie neposkytovalo dostatočnú záruku, že sa niečo v rozumnom čase zmení. K tomu všetkému sa kľúčovým majiteľom kedysi slávneho klubu, štvornásobného držiteľa Stanleyho pohára v rokoch 1980 až 1983 stal istý podnikavec menom John Spano. Ten získal klub za peniaze, ktoré vlastne nemal a podľa toho to aj vyzeralo.

Keď v apríli roku 2000 kúpili klub dvaja podnikatelia v oblasti softvérového biznisu, mnohí nad Islanders urobili definitívny kríž a očakávali predaj klubu do iného mesta. Problém bol totiž v tom, že novými majiteľmi sa stali Charles B. Wang a Sandžaj Kumar, prvý rodený Číňan, druhý rodený Srílančan. Ťažko zrejme vymyslieť nehokejovejší pôvod majiteľov klubu NHL, ako majú títo dvaja páni. Lenže ani NHL nie je o rase a farbe pleti, ale o schopnostiach. Dnes je Spano v base a Islanders priťahujú pozornosť publika a médií ako za starých čias. O predaji mužstva z Long Islandu niet ani reči. Štatistika dokonca hovorí, že ani za starých zlatých čias, keď za Islanders hrávali také superhviezdy ako Mike Bossy, Denis Potvin, Clark Gillies, Bryan Trottier, Bill Smith, Butch Goring či Bobby Nystrom, nemalo mužstvo taký skvelý štart ako v tejto sezóne. Prvú prehru v normálnom hracom čase Islanders utrpeli zatiaľ iba v súboji s detroitskými červenými krídlami až 2. novembra. Proti mužstvám Východnej konferencie je štatistika Islanders dokonca absolútna: 10 0 0.

Niečo sa o nadchádzajúcej sezóne u ostrovanov dalo vytušiť podľa kvality akvizícií, ktoré do mužstva prišli. V lete Islanders ohlásili nákup Michaela Pecu (na päť rokov za 20 miliónov dolárov). Prestup jedného z najlepších brániacich útočníkov v lige, ktorý sa nedohodol s Buffalo Sabres na novej zmluve a radšej odstál celú sezónu, bol prvým dôkazom, že noví majitelia hodlajú svoje slová o návrate zašlej slávy klubu naozaj splniť. Mesiac pred začiatkom sezóny potom prišla skutočná prestupová bomba. Klub získal z Ottawy útočníka Alexeja Jašina na desať rokov za neuveriteľných 87,5 milióna dolárov. Bol to prestup, ktorý (najmä neočakávanou finančnou výškou kontraktu) zatienil aj prestup Jaromíra Jágra do Washingtonu. Tretí kľúčový prestup sa uskutočnil 25. septembra, keď už nová sezóna doslova klopala na dvere. Do mužstva prišiel brankár Chris Osgood, pre ktorého po Haškovom prestupe k Red Wings už nezostalo v Detroite dôstojné miesto. Osgoodovi táto zmena veľmi prospela. Stal sa kľúčovým hráčom mužstva (český brankár Dušan Salfický si ako nová letná akvizícia ešte nezachytal) a právom ho zvolili za hráča mesiaca október.

Lenže súčasné víťazné ťaženie Islanders nie je iba výsledkom finančnej a majiteľskej stabilizácie klubu. Nemenej významnú úlohu hrá vedenie klubu a celková hráčska skladba tímu. Od roku 1995 je generálnym manažérom klubu Mike Milbury, povestný svojou razantnosťou. Milbury v roku 1996 trénoval reprezentáciu Spojených štátov, ktorá vybojovala na majstrovstvách sveta bronzové medaily. Bol to prvý kov po 34 rokoch, ktorý si Američania odniesli z vrcholného svetového hokejového podujatia. Vďaka Milburymu sa v máji 2001 hlavným koučom mužstva stal Peter Laviolette, tréner z nižších súťaží, ktorý síce nemá výraznejší zápis ako hráč NHL, ale zato má podobne ako generálny manažér skúsenosti zo svetových hokejových turnajov. Hral dokonca za USA dvakrát na olympiáde, pričom v Lillehammeri (1994) bol kapitánom mužstva. Laviolettovým asistentom sa pred sezónou stal jeden z najvýraznejších obrancov Montreal Canadiens v 60. rokoch Jacques Laperriére, člen hokejovej Siene slávy. Milbury pritiahol znovu k mužstvu aj domáce slávne hráčske mená. Trénerom brankárov sa stal Bill Smith, nepochybne najslávnejší gólman v dejinách klubu, člen zlatej generácie Islanders, známy agresívnym poňatím hry, ktorej stabilným prvkom boli aj fyzické konflikty s hráčmi súpera. Smithov dres s číslom 1 je dnes vyvesený na slávu pod strechou Nassau Veterans Memorial Coliseum. Šéfom skautov Islanders je Ken Morrow, prvý hráč, ktorému sa podarilo v jednej sezóne získať zlatú olympijskú medailu a potom aj Stanleyho pohár. Bolo to v sezóne 1979/1980. Olympijské zlato získal ako člen amatérskeho mužstva USA, ktoré na olympiáde v Lake Placide (1980) senzačne zdolalo Sovietsky zväz. Morrow po olympiáde prestúpil k profesionálom do Islanders a podieľal sa na ich prvom Stanleyho pohári.

Zdá sa, že práve kontakty s hokejovou scénou mimo NHL môžu byť jedným z vysvetlení skvelého úvodu Islanders v tejto sezóne. Nielen vedenie mužstva, ale aj mnohí hráči majú skúsenosti z tohto prostredia. Peca, Hamrlík, Parrish, Jašin, Bates, Martínek, Czerkawski, Jonsson, Lindgren, Jason Blake, Kvaša, Aucoin, C. Lapointe či Isbister, teda všetko súčasní kľúčoví hráči, hrali na svetových hokejových turnajoch vrátane MS. Najlepší súčasný strelec NHL Mark Parrish hral dokonca za USA dvakrát na majstrovstvách sveta juniorov.

Výborné výkony mužstva prilákali do hľadiska aj viac divákov. Oproti vlaňajšku stúpla návštevnosť o 32 percent, dvakrát bolo dokonca vypredané, čo je za posledných päť rokov na Long Islande jav nevídaný. Uvidíme, ako to bude pokračovať, lebo sezóna je dlhá. V každom prípade je výkon ostrovanov vítaným okysličením ligy. Dúfajme, že k jeho stabilite prispejú v priebehu času aj naši hráči Branislav Mezei a Juraj Kolník, ktorí sa zatiaľ z farmy v Bridgeporte do zohranej partie nedostali.