Tradičný kankán, výstrel zo šampanského a je odštartované.
teréne ťažko objavili chodníky, lanovky, chaty. Dodnes ich zásobujú na vlastných chrbtoch. Ľudia, ktorí aj pod váhou nákladu dokážu vnímať čaro prírody.
Raz ročne, vždy po letnej sezóne, sa zídu na tradičných pretekoch.
Na 17. ročník Sherpa rallye sa slovenskí „šerpovia“ vybrali tentoraz do Talianska.
Druh na vymretie?
„Nosič tatranský je tvor na vymretie, ktorý by mal byť chránený. Škodí mu technika, tá ho pomaly vyhubí. Pozrime sa napríklad na talianske chaty, všetky zásobujú lanovky alebo vrtuľníky. Ak to prenikne aj k nám, pomaly už nebude profesionálnych nosičov, budú len príležitostní vynášači. Nosič sa stáva pre chatára drahším ako prenájom vrtuľníka. Uvidíme, aký bude vývoj,“ vzdychol si chatár spod Rysov Viktor Beránek, jeden zo zakladateľov nosičských pretekov Sherpa rallye.
Na chate pod Rysmi sa spotrebuje ročne asi 15 ton materiálu a zásob, ktoré tam vynesú práve nosiči.
To, že nosičské preteky sa už štvrtý raz konali v Taliansku, je tak trochu aj Beránkova zásluha. Keď raz pozval svojich talianskych priateľov do Tatier na Sherpa rallye, načisto podľahli čaru jedinečnej nosičskej atmosféry. Niektorí z nich si dali dokonca po vzore Tatrancov vyrobiť „krošne“ a sporadicky sa do pretekov len tak z recesie zapájali.
A potom začali Tatrancov pozývať do Álp.
„Trikrát sme boli v oblasti pod Adamellom, nosili sme na chatu Garibaldi. Keďže tento rok tamojší chatár už skončil, prišli sme sa s ním rozlúčiť, a zároveň sme sa zoznámili s novou oblasťou – Alpy Orobie. Takýto výlet je aj pre nás obohatením, vidíme iné hory, ale aj to, ako fungujú chaty, ako to dokážu robiť v pohode, so srdečnosťou. Máme sa čo učiť,“ hovorí Beránek.
U Francesca
Osemnásť nosičiek a devätnásť šerpov, z toho jeden Talian, si hekticky balí vynášku. Vládne predštartová nálada a zhon. Váha je neustále okupovaná. Chlapi si berú 60-kilový náklad, zväčša plynové bomby, dievčatá majú predpísaných 20 kíl. Do batohov si balia bandasky s naftou.
Ale musia sa aj vyparádiť. Súčasťou Lady rallye je totiž aj súťaž o Miss pretekov. Tá, ktorá umeleckú komisiu zaujme najviac, získa stodolárovú odmenu. Dievčatá sa teda snažia, na rad prichádzajú rúže, make up, parochne, minisukne.
Potom už strelí šampanské a ide sa do tuhého.
Od jazera dalla Diga di Ferra vo výške 1500 metrov sa pohýna štrúdľa nabalených šerpov. Čaká ich viac ako šesťkilometrový pochod s prevýšením 820 metrov.
Stúpanie je prudké. Dolinou sa ozývajú výdychy, občas nadávky. Chata Tagliaferri sa zdá nekonečne ďaleko.
„Keď mi pred rokmi kamaráti hovorili o ľuďoch, ktorí v dnešnej dobe na vlastných chrbtoch zásobujú chaty, myslel som si, že je to žart. Dnes sú u mňa. Sú ohromní, aj keď si stále myslím, že je to len žart,“ smeje sa chatár Francesco.
Tagliaferri postavil v roku 1985 na pamiatku svojho brata, horolezca, ktorý zahynul v Peru. Po roku mu ju nejakí závistlivci vypálili, a tak ju znovu o tri mesiace postavil. Hoci tu má štyridsať tatranských nosičov, všetko stíha. Vyvára, servíruje, obsluhuje a ešte pritom žartuje, debatuje, úsmev mu nemizne z tváre. Tatranci sa nestačia čudovať.
Doma sme už na srdečnosť a priateľstvo akosi zabudli.
Otec a dcéra
Najstarším účastníkom pretekov je Peter Petras, chatár z najstaršej tatranskej útulne, tzv. Rainerky. Hovorí, že keď sa dozvedel technické parametre trate, chvíľu uvažoval, či to nemá vzdať.
„Do cieľa som nakoniec prišiel hodinu po víťazovi a hodinu a pol pred posledným. Myslím, že som predbehol sám seba. Asi je reálne pretekať aj do šesťdesiatky,“ smeje sa.
Noseniu v Tatrách prepadol ešte ako študent, podľa vzoru bratov.
„Nosenie zo mňa urobilo chlapa. Hory sú pre mňa životnou filozofiou, ktorej vďačím za optimizmus a celkom dobrú fyzickú a psychickú kondíciu,“ tvrdí P. Petras.
Láskou k horám nakazil celú rodinu. Dcéra Zuzana už desať rokov brigáduje po chatách.
„Vlani som šla na preteky prvý raz, len tak zo zvedavosti, či to zvládnem. Testujem si telo aj dušu. Ten pocit, keď v cieli zhodíš batoh, tá úľava, to sa nedá opísať. Jasné, na trati mám aj stokrát chuť zhodiť ten náklad, ale v tom to práve je, nepodľahnúť, ísť ďalej, skúšať hranice vlastných síl,“ vyznáva sa Zuzana.
Jej otec tvrdí, že nosiči sú najužitočnejšie tvory v Tatrách.
„Pre Tatry by bolo nešťastím, keby nosiči vymizli. Prispievajú k ekológii, majú dokonalý prehľad o podmienkach v dolinách, sú schopní pomôcť pri záchranných akciách. Vždy som obdivoval nosičské legendy, pánov ako Hudáček či Bobák, v akých podmienkach, s akým vystrojením to zvládali! Keď dnes vidím na pretekoch toľko mladých ľudí, teším sa. Hádam to nosenie nevymrie.“
Inšpirácia pre muzikanta
„V živote nie je dôležité sedieť niekde v krčme pri pive a búchať sa do pŕs, aký som hrdina. Človek musí byť sám v sebe vnútorne presvedčený, že dokáže zvládnuť relatívne neuveriteľné veci. Bez cudzej pomoci. Ako pri vynáške,“ hovorí Stano Melek z Banskej Bystrice.
Má 53 rokov a hory sa mu stali súčasťou života. Je skialpinistom, trikrát stál na vrchole sedemtisícoviek. Hráva v country kapele Jazdci a pre inšpiráciu si chodí do hôr.
„Dlhé roky som pracoval ako konštruktér, stále som len používal hlavu a do kopcov som chodil relaxovať. Tým, že človek vylezie nad hranicu lesa, začína sa očisťovať, všetky myšlienky, ťažobu, stresy musí vyhodiť z hlavy a sústrediť sa na každý pohyb. V tom sústredení, v ponore do okolitej prírody, prichádzajú fantastické nápady a človek získa aj hlboký kontakt so sebou samým. Ten náklad na chrbte, to je len akýsi doplnok,“ vysvetľuje Stano.
Na preteky nešiel s ambíciami zvíťaziť.
„Je to skôr o pohode, dobrej nálade, kamarátstve. Vedel som, že sa nemusím hnať, viac som vychutnával poéziu okolia.“
Nosičky
Väčšina z nich nemá ešte ani tridsať rokov. Mnohé z ich pomáhajú na chatách, brigádujú v kuchyni, niektoré skúšajú liezť. Pred rokmi si presadili, že aj ony budú súťažiť. Niektoré sa na to dali zo zvedavosti, niektoré z recesie.
„Vlastne len skúšam vlastné hranice. V horách hľadám akési útočisko, je to čistejší svet, bez stresov,“ hovorí Monika Hlinková, ktorá si súťažné nosenie vyskúšala prvý raz pred štyrmi rokmi.
Iné horalky zas tvrdia, že preteky sú jedinou príležitosťou konečne si obliecť sukňu.
Monika Koleková spod Rysov hovorí, že v pretekoch je aj zdravá súťaživosť a čo je podstatné, aj akýsi pocit zmyslu – veď vynáškami pomôžu chate, ku ktorej smerujú.
Ani Lenka Lackovičová z chaty pod Ďumbierom, ktorá sa na stupeň víťaziek postavila už piaty raz, nenosí ťažké náklady pravidelne.
„Som skôr horský bežec, preteky sú dobrým tréningom. Na prvú vynášku ma zobrali chalani, keď som mala sedemnásť. Doposiaľ najťažšia vynáška, ktorú som mala, bolo 36 kíl, to už bolo dosť. Z romantických predstáv o chatárčení som vyrástla, toto je slobodnejšie, keď mám chuť, idem s vynáškou, keď nie, nemusím,“ hovorí 21-ročná študentka Drevárskej fakulty vo Zvolene. Na chatu Tagliaferri vybehla ako prvá časom 1 hodina 27 minút.
Nadšenci
„Ale sme to my, pasienkári, tým Tatrancom natreli!“ smeje sa dobromyseľne Milan Juroš, zvaný Čiko. Spolu s ďalšími 11 ľuďmi reprezentuje nízkotatranskú Kamennú chatu. Sedemnásty ročník Sherpa rallye vyhral práve on.
„Som skôr na iné horské športy, behy, skialpinizmus a podobne. Pred piatimi rokmi som začal nosiť na chatu pod Ďumbierom, neskôr sme si s partiou ďalších mladých vzali do nájmu Kamennú chatu. Veľa sme tam toho neponosili, len od lanovky pár metrov nadol. Toto leto tam však nefungovalo vôbec nič. Aby chata normálne existovala, museli sme začať s klasickým nosením. Takže sme celkom vo forme. Aj terén je podobný nášmu, u nás máme bežne 800-metrové prevýšenie na štyri kilometre. Vysokotatranci sú zvyknutí na kamene, tzv. schodíky, tu im museli chýbať,“ hovorí Čiko.
Do cieľa prišiel za 1 hodinu 47 minút.
Za ním dorazil Tatranec Miki Knižka, ktorý vyhral Sherpa rallye už štyrikrát.
„Mám rád kopce, a nosenie je istý druh tréningu. Prišiel som domov z Kanady len kvôli pretekom, nebol som roznosený, urobil som hádam len tri vynášky. Asi by som sa nechcel profesionálne živiť nosením, hory by stratili čaro. S vynáškou idem, keď mám na to chuť, kochám sa prírodou, vychutnávam každý detail, dáva mi to veľa energie. A priateľov,“ hovorí Miki. Medzi jeho rekordy patrí napríklad 130,5-kilová vynáška na Zamkovského chatu a 120-kilová na Téryho chatu.
Rekord
„Na prvom ročníku nás súťažilo asi osem. Potom prišli roky, keď nás bývalo vyše päťdesiat. Teraz ma na chvíľu prepadla beznádej, keď som videl, koľko ide báb. Čo, naozaj sme na vymretie? Ale keď vidím tých Nízkotatrancov, partiu mladých z Kamennej chaty, začínam byť optimistom. Ide z nich nadšenie, a to je podstatné. Teda, ak bude záujem, budú aj ďalšie preteky,“ sľubuje jeden z organizátorov, Viktor Beránek.
S jeho pesimistickým pohľadom na budúcnosť nosenia to nebude také zlé. Veď aj tohtoročné rekordné vynášky na jednotlivé chaty ukázali, že nosič je zatiaľ tvor nepostrádateľný. Za všetky obdivuhodné výkony spomeňme aspoň jeden – výnimočný.
Paľo Štoček vyniesol na Zbojnícku chatu za dvadsaťštyri hodín trikrát po sto kíl.
MIRA KOVÁČIKOVÁ
FOTO – AUTORKA
